V minuloročnom septembrovom čísle časopisu Zem a vek začína Tibor Eliot Rostas svoj článok o jedenástom septembri vetou: „Atóm nie je materiálny útvar v priestore a čase, ale iba symbol, ktorý existuje len v učebniciach, nie v skutočnosti.“ S takým niečím sa dosť ťažko polemizuje.

Nikdy nezabudnem na ten obraz, ako stojíme s Blahom Uhlárom uprostred zdemolovanej krčmy Stoka a Blaho sa snaží nájsť v spúšti na podlahe medzi stopami krvi, skla a triesok ďalší kúsok drievka z rozsekaných dvier. Ten pocit totálneho zúfalstva sa mi navždy spája s tými kúskami drievok, ktoré Blaho dvíha zo zeme a prikladá k sebe, akoby to malo vôbec zmysel – lepiť teraz v noci dvere po útoku neonacistov, ktorí sem vtrhli ako húf sarančí. Dosekaní ľudia, policajti aj záchranka odišli, ostali sme sami. Vtom sa Blaho na mňa zahľadel, rozosmial sa zúfalo a vraví: „Ja ako večný kuvik by som mal byť vlastne spokojný! Konečne sa splnilo to, čo som predpokladal!“

Bolo by lákavé a jednoduché vysmiať sa z poslankyne, ktorá v médiách rozpráva o tom, že prestala jesť, že stúpa do vyšších dimenzií ako zem a je vyživovaná vesmírom. Racionálne založeným ľuďom sa to zdalo také uletené, že nebrali vôbec vážne, keď Mezenská ohlásila kandidatúru na prezidentku.

Skladateľ Peter Breiner sa nedávno vo svojom stĺpčeku v .týždni vysmial z nášho kolegu Jaroslava Danišku, ktorý označil New York pre obrovský počet potratov za najnebezpečnejšie miesto na zemi.

Keď pravda a spravodlivosť víťazia, je to vždy triumf univerzálny. Radosť z neho – výnimočne ešte počas života na tejto zemi – je sviatkom pre všetkých, čo ctia princípy všeobecného dobra. Preto nech mi nikto nehovorí, že kauza Bezák sa nás neveriacich netýka. Odhliadnuc od toho, že cirkev platíme všetci z verejných peňazí, týkala by sa nás, aj keby tak nebolo. Ide o človeka, ide o princíp – ide o všetko. To, akým spôsobom bol Bezák ponížený a zbavený funkcie, je presným odrazom zvrátenosti nielen cirkevnej, ale celospoločenskej.

„Nenávistné prejavy sa dajú prirovnať k listom na stromoch, ktorých pôvodom sú hlboké, pod zemou skryté korene.“ Moje právnické vzdelanie mi neuľahčuje prijímanie iných ako právne zadefinovaných termínov. No s touto definíciou som sa veľmi rýchlo stotožnila.

Tragický príbeh nacistami vyvraždených a so zemou zrovnaných Lidic spred sedemdesiatych rokov je známy. Menej známe a prezentované je, ako dlhý tieň tragédie dediny pri Kladne dopadol na povojnovú históriu spoločnosti.

Nebyť Židovského komunitného múzea (ŽKM), ktoré iniciovalo výstavu Engerau: zabudnutý príbeh Petržalky, netušili by sme, že ku koncu vojny bol kdesi pri dnešnej Inchebe a Auparku, teda v samotnom srdci hlavného mesta, nacistický pracovný tábor.

Maliarke Jane Farmanovej sa práve tento týždeň v Galérii mesta Bratislavy končí výstava obrazov s témou dievčenstva pod názvom V znamení panny. Jeden z jej obrazov Červená zem môžete vidieť aj na nádherných plagátoch predstavenia SND Nevesta hôľ.

Kedysi to bol Lándok. Alebo land-eck. Vo voľnom preklade kút zeme. Nech už je pôvod a zmysel názvu tejto legendárnej obce pod Vysokými Tatrami hocijaký, jedno je nesporné. Je to štát v štáte.