Znie to ako fikcia z filmu, no bol to prejav (ne)skutočnej odvahy a statočnosti. Dňa 25. augusta 1968 sa na moskovskom Červenom námestí zišlo osem sovietskych občanov, aby vyjadrili nesúhlas s vojenskou inváziou do Československa.

V noci z ôsmeho na deviateho novembra mi prišla SMS-ka od Petra Zajaca. Stálo tam: „Zastrelili Ernesta.“ Keď som nad ránom hovoril s Oľgou Valkovou, ležala v Ernestovej posteli a plakala.

Politika Slovenska k Balkánu má dve línie. Jednou z nich je politika tretieho sektora a malej skupiny mienkotvorných ľudí. Všímajú si najmä Bosnu a Hercegovinu a Kosovo. Iróniou je, že pritom na jeden región uplatňujú dva odlišné pohľady. Multietnická Bosna má zostať jednotná, a tak sa dostať do EÚ. Kosovo, ktoré jednostranne vyhlásilo nezávislosť, má byť riadne medzinárodne uznané vrátane Slovenskom. Politika vlády sa líši prioritami aj pohľadom. Slovenská vláda podporuje jednak rýchle členstvo Chorvátska v EÚ a jednak Srbsko. Hoci sa viacerí slovenskí diplomati podieľali na politike medzinárodného spoločenstva a dohliadali na referendum o nezávislosti Čiernej Hory či správe Bosny a Hercegoviny, bratislavská vláda stála skôr na strane Belehradu. Srbom sme posielali najviac humanitárnej pomoci a keď išlo o sporné otázky ako Kosovo, všetky slovenské politické strany v parlamente hlasovali jednotne. Mikuláš Dzurinda stojí skôr na strane štátu, nie tretieho sektora. Podporoval Záhreb aj Belehrad a postavil sa proti nezávislému Kosovu. Jediná téma, kde sa zhodol s tretím sektorom, bola jeho podpora bombardovania Juhoslávie v roku 1999. Bude zaujímavé sledovať, ako sa slovenská zahraničná politika voči Balkánu bude vyvíjať, pretože s Dzurindom prišli na úrad aj ľudia ako Milan Nič, ktorí sa doteraz profesionálne venovali skôr Bosne.

Americkí prezidenti pravidelne – a naivne – vstupujú do rieky s názvom izraelsko-palestínsky mierový proces. Posledných takmer štyridsať rokov si každý z nich myslí, že to vyrieši. Zaiste, posuny nastali.

Trikrát o tom, o čom sa hovorilo už stokrát – a zrejme stále málo. O kríze, ktorá je v skutočnosti celkom inde ako v peňaženkách. Ako finančnú ju vnímame aj preto, že veľa vecí si všimneme až vtedy, keď pre ne prídeme o peniaze.

S psychológom Antonom Heretikom sme sa rozprávali o tom, čo to je davová psychóza, ako vzniká a o tom, čo robiť, keď sa človek uprostred nej ocitne.

Zatiaľ čo sa v Líbyi ešte stále bojuje, v médiách sa objavujú bizarné portréty vodcu Kaddáfího. Jeden z nich teraz načrtla ukrajinská sestrička Oxana Balinská.

Skoro vždy, keď Izraelčania sledujú ekonomické spravodajstvo o rastúcich cenách ropy a o ďalšej revolúcii v arabskom svete, ktorá nimi môže ešte viac zamávať, spomenú si na premiérku Goldu Meirovú. Cynická dáma sa preslávila vetou, že Mojžišovi trvala cesta z Egypta do zasľúbenej zeme preto až 40 rokov, lebo hľadal jedinú krajinu v celom regióne, čo nemá ropu. A našiel Izrael.

Divadlo začal robiť preto, lebo nemá hudobný sluch. Začínal v divadle Rubín, pôsobil v Divadelnom spolku Kašpar a v Divadle Komedie. Už tretie funkčné obdobie je umeleckým šéfom Činohry Národního divadla v Prahe. Rozprávali sme sa s ním tesne pred premiérou hry Konečná stanica túžba, ktorú režíroval v Činohre SND. Michal Dočekal.

.časy sa menia, aj na Balkáne. Na bývalého kosovského prezidenta, francúzskou ležérnosťou „napáchnutého“ intelektuála Ibrahima Rugovu s neodmysliteľným šálom okolo krku a cigaretou v ruke (chudák, fajčenie sa mu stalo osudným) sa už pomaly zabudlo. A jeho dvaja nasledovníci boli príliš nevýrazní, aby sa na nich mohlo vôbec zabudnúť.