Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Päť minút, päť rokov

.časopis .fenomén

Znie to ako fikcia z filmu, no bol to prejav (ne)skutočnej odvahy a statočnosti. Dňa 25. augusta 1968 sa na moskovskom Červenom námestí zišlo osem sovietskych občanov, aby vyjadrili nesúhlas s vojenskou inváziou do Československa.

.ich príbeh je však u nás dodnes pomerne neznámy. Viackrát – naposledy nedávno v Bratislave – to spomenula jedna z nich, Natália Gorbanevská, ktorej román Poludnie doteraz nevyšiel v češtine ani v slovenčine. A to je hanba. V predslove k jeho prvému ruskému vydaniu (2007) si povzdychla, že „Čechoslováci o ňu stratili záujem.“
Menujme ich teda. Filologička Larisa Bogorazová, akademik Konstantin Babický, básnik Vadim Delone, robotník Vladimír Dremľuga, prekladateľ a kritik umenia Viktor Fajnberg, študentka Tatiana Bajevová a matematik Pavel Litvinov. Vedľa nich stála spisovateľka Natália Gorbanevská s trojmesačným synom v kočíku a mávala československou vlajočkou. Posadili sa na zem a rozbalili transparenty s nápismi: Nech žije slobodné Československo! Hanba okupantom! Ruky preč od ČSSR! Za vašu a našu slobodu! Stratili sme najlepších priateľov.
Ich protest bol krátky, rozohnala ho polícia. „Päť minút na námestí znamenalo päť rokov väzenia. Čo minúta, to rok života. Ale stálo to za to,“ uviedol nedávno na Stredoeurópskom fóre v Bratislave Fajnberg (pozri rozhovor na nasledujúcich stranách), ktorý s Gorbanevskou prvýkrát navštívili Slovensko.

.osamotení hrdinovia
Táto demonštrácia však nebola ojedinelým protestom. Napríklad 22. júla 1968 napísal Anatolij Marčenko (1938 – 1986), človek z okruhu disidentov, ktorí demonštrovali na Červenom námestí, otvorený list svetovým médiám, v ktorom odsúdil politiku ZSSR voči Československu. Predpovedal, že Moskva nedovolí pokračovanie Pražskej jari. O týždeň ho zatkli, obvinili a 21. augusta (!) odsúdili na jeden rok v pracovnom tábore v Permskej oblasti na Urale. Trest mu však predĺžili o dva roky, za „hanobenie sovietskeho politického systému“, ktorého sa mal dopustiť v tábore. V decembri 1986, teda už za Gorbačova, zomrel Marčenko vo väzení v Čistopole na následky dlhodobých krutých podmienok a hladovky.
Sovietskych disidentov už dlho pred ich otvoreným vystúpením sledovala KGB a dôsledky svojich statočných činov znášali do konca života: čakali ich niekoľkoročné tresty väzenia, vyhnanstva či „vymývania mozgov“ vo väzenských psychiatrických klinikách (psychuškách). To niektorých z nich prinútilo k emigrácii na Západ. Tí, ktorí ostali, neunikli ďalšiemu prenasledovaniu.
Pracovníci Ústavu pre štúdium totalitných režimov v Prahe vypátrali stovky protestných aktov a množstvo ich statočných aktérov z bývalého Sovietskeho zväzu, ale aj z bývalej NDR, z Maďarska, z Poľska a z Bulharska. Sieť zaznamenaných príbehov však tvorí iba zlomok osudov. „Značná časť z nich protestovala osamotene a osamotene niesli aj následky,“ uvádza editor knihy Za vaši a naši svobodu, prvej svojho druhu, ktorá onedlho vyjde v Prahe, Adam Hradílek. Stovky ľudí v krajinách Varšavskej zmluvy boli za protest voči okupácii Československa prenasledovaní, väznení, či držaní na psychiatrii.
Vnuk Stalinovho ministra zahraničia Pavel Litvinov, jeden z ôsmich statočných, v rozhovore s Hradílkom v roku 2008  v New Yorku  uvádza dôležitý motív, významný pre všetkých sovietskych disidentov: „Od detstva som čítal ruskú klasiku – Puškina, Gogoľa, Čechova. Je plná príbehov malých ruských ľudí trpiacich pod jarmom veľkého a silného štátu. V tejto literatúre vidím korene  svojho pocitu spolupatričnosti a súcitu, okrem iného aj s malými krajinami, ako sú Maďarsko alebo Československo.“
Prelomové bolo, keď po páde Chruščova zatkli v roku 1965 spisovateľov Daniela a Siňavského, ktorých poznal aj Litvinov z verejných čítačiek. Začal sa angažovať za ich prepustenie, vznikal okruh disidentov. O dva roky neskôr ho vylúčili z Lomonosovovej univerzity, potom ho vyhodili z práce, začala ho sledovať KGB a musel strpieť mnohé domové prehliadky. Stal sa z neho, ako sám hovorí, „spoločenský parazit“. Živil sa doučovaním matematiky a fyziky, no KGB bola dôsledná a varovala rodičov, že nie je vhodným učiteľom ich detí. Litvinova  v roku 1968 odsúdili na päť rokov vyhnanstva. Po návrate sa dostal pod silný tlak KGB. Pokúšali sa ho primať na prehlásenie, ktoré by  odsudzovalo disidentské hnutie. Odmietol. Nedostal preto povolenie na trvalý pobyt v Moskve, nemohol nikde získať prácu a každého, koho navštívil, podrobili vypočúvaniu. Nátlak na neho zosilnel po tom, ako zaslal do denníka Washington Post list na podporu Sacharova a Solženicyna.

.anonymný, no verejný protest
V dnešnom Rusku je pritom naďalej zložité bádať v archívoch. Za Jeľcina síce padlo rozhodnutie sprístupniť verejnosti archívy po uplynutí 30 rokov od ich vzniku, to však platilo iba „na papieri“. Kniha Za vaši a naši svobodu vychádza z troch zdrojov. Časť z nich získal a zverejnil na svojich internetových stránkach ruský disident a bývalý politický väzeň Vladimír Bukovskij. V roku 1992 ho pozvali do Moskvy ako experta  ústavného súdu, ktorý posudzoval legitimitu Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Pri tej príležitosti sa mu podarilo v súdnej budove malým prenosným skenerom tajne skopírovať a vyviezť do Veľkej Británie niekoľko stoviek strán dokumentov KGB a ÚV KSSZ, medzi nimi aj tie, ktoré sa viažu k protestu v auguste 1968. Spoluautor knihy Miloslav Petrusek píše: „Systematický výskum, ktorý by sa zameral na udalosti a ľudí protestov v sovietskom tábore z augusta 1968 zatiaľ neprebehol. Naše štúdie sa teda opierajú prevažne o samizdatové periodiká a niekoľko hlásení straníckych orgánov alebo KGB.“
V auguste 2008 pripravili dvaja pracovníci organizácie Memorial, ktorá sa zaoberá aj ľudskými právami, internetovú publikáciu k 40. výročiu invázie pod názvom Ľudia augusta 1968: menujú v nej 160 ľudí, ktorí sa v ZSSR zapojili do protestov alebo ich odmietli. V žiadnom prípade však nejde o úplný zoznam. Pobúrená verejnosť na inváziu do Československa reagovala letákmi, nápismi na stenách budov, či anonymnými listami zasielanými na adresu straníckych a štátnych orgánov. „Išlo teda o zámerne anonymný, ale verejný protest,“ píše Petrusek. Časť „páchateľov“ sa sovietskym orgánom nikdy nepodarilo vypátrať, a neskončili teda vo vyhnanstve alebo na psychiatrii.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite