Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vo vzduchu visí krach

.jana Shemesh .časopis .týždeň vo svete

Americkí prezidenti pravidelne – a naivne – vstupujú do rieky s názvom izraelsko-palestínsky mierový proces. Posledných takmer štyridsať rokov si každý z nich myslí, že to vyrieši. Zaiste, posuny nastali.

Palestínčania, aspoň časť z nich, už aj verejne deklarujú, že Izrael teda môže existovať a v Izraeli sa už zmierili s tým, že Palestínčania by mali mať vlastný štát. Pred štyridsiatimi rokmi to boli absolútne neprijateľné koncepty. Nikto však nevie, čo na týchto vítaných zmenách vo videní sveta spôsobil čas a zdravý rozum a čo si môže ako zásluhu pripísať mierový proces a tí, ktorí ho pretláčali. Rozumný človek by asi netipoval, že za to môže mierový proces.
.viac ako sen jedného národa
Navyše netreba zabúdať, že vôbec nikto presne nevie, aký Izrael by Palestínčania chceli, tak ako nikto nevie, aký palestínsky štát si predstavujú Izraelčania. Reči o tom, že by malo ísť o suverénny, celistvý palestínsky štát, žijúci v mieri s bezpečným štátom Izrael, sú také prázdne ako oči palestínskych a izraelských lídrov na tých narafičených fotkách, kde si podávajú ruky a kde ich stíska americký prezident. A je jedno, či je to Clinton, alebo niektorý z Bushovcov. A či stíska Šarona, Baraka, Rabina, Arafata alebo Abbása.         
Je jasné, že izraelsko-palestínsky konflikt nebol a nie je len o Izraeli a Palestínčanoch. Za studenej vojny bol jedným z jej mnohých bojísk, a teraz je súčasťou vojny proti terorizmu, boja medzi západnými politickými hodnotami a snahou nastoliť fundamentalistické režimy. Izrael je baštou Západu v prostredí krajne nepriateľskom pre Západ. Jeho oslabenie či čosi horšie nebude teda len koncom sna jedného národa.
Aj preto sa americkí prezidenti tak snažia niečo robiť. Snažia sa aj iní. Napríklad iniciatívy Európskej únie však nemajú žiadnu odozvu. Izraelčania považujú Úniu za antiizraelskú (hoci po vstupe nových členských štátov je anti- a pro- skoro v rovnováhe) a Palestínčania ju nepovažujú za dostatočne silnú, aby sa jej báli. Práveže Európa je v palestínskych očiach ľahko manipulovateľná.
Potom sú tu rôzne iniciatívy intelektuálov a zväčša neúspešných politikov, ktoré však nemajú žiadny praktický dosah. A tak to vyzerá, že ak sa majú Palestínčania a Izraelčania na niečom dohodnúť, urobia to pod americkými krídlami.
.čo ponúkne Netanjahu
Minulý týždeň spustili vo Washingtone priame rozhovory po dvadsaťmesačnej pauze. V to, že ich do roka aj úspešne uzavrú, verí málokto. A keby aj, jedno sú reči vo Washingtone a druhé aplikácia dohôd do praxe. Všetci, ktorí aspoň trochu vedia, čo sa dialo po dohodách z Oslo, musia byť ostražití.
Všetky doterajšie izraelsko-palestínske vyjednávania zlyhali na tom, že priority oboch strán sú nesmierne vzdialené a poznačené emocionálnou záťažou. Mierový proces je už tiež strašne dlhý a tak dramaticky neúspešný, že vyzerá ako nekonečné táranie o ničom a o všetkom. Pritom sa stále krúti okolo toho istého: hraníc, utečencov, Jeruzalema, osád a vodných zdrojov.
Stalo sa už legendou, ako Jásir Arafat odmietol v Camp Davide takú výhodnú územnú ponuku, akú už po Ehudovi Barakovi asi nezopakuje žiadny izraelský premiér. Hoci predtým, ako ho stihla položiť jeho vlastná nenásytnosť a korupcia, k niečomu podobnému smeroval aj Netanjahuov predchodca Ehud Olmert. 
Netanjahu taký štedrý nie je a nebude. Podľa izraelských médií si premiér osvojil koncept, ktorý vypracoval jeho bezpečnostný poradca a blízky človek Uzi Arad. Ten upozornil, že Izrael by v prípade útoku z východu potreboval istý čas, aby mohol mobilizovať. Na to si potrebuje udržať údolie Jordánu a ďalšie územia, ktoré dobyl počas vojny v roku 1967. 
Izrael sa nemôže ani príliš „scvrknúť“ bez toho, aby zásadne neohrozil svoj vzdušný priestor a svoje jediné medzinárodné letisko v Tel Avive. Neúspešné pokusy zostreliť izraelské lietadlá zo západného brehu sa už odohrali. Preto sa dá len ťažko predpokladať, že Netanjahu je pripravený na veľké územné ústupky. Predstavme si totiž, že ak by teroristi odstavili jediné medzinárodné letisko v krajine, prišiel by Izrael o svoje hlavné spojenie s okolitým svetom. A to je tristná, ale reálna úvaha.
Ak Izrael bude uvažovať v týchto intenciách, odpadá dôvod. prečo by sa mal vzdať významnej časti svojich osád. A už máme problém. Palestínčania v dokumentoch, ktoré zverejnili pred začiatkom rokovaní, jasne povedali, že budú trvať na zrušení všetkých osád, čo vznikli po roku 1967. Izrael môže v tejto veci ustúpiť len čiastočne a určite neplánuje odchod z veľkých blokov osád.
.abbás potrebuje územný zisk
Abbásovi to nebude stačiť. On potrebuje deklarovať územný zisk. Možno by pomohla kompenzácia v podobe toho, že Palestínčania by získali kontrolu na časťou Jeruzalema. Netanjahu však Jeruzalem rozdeliť nechce. Ale jeho koaličný partner a minister obrany Ehud Barak nevylučuje, že Izrael by sa mohol časti Jeruzalema vzdať a umožniť aj zvláštny režim na posvätných miestach v tomto meste.
V Izraeli existujú názory (aj v premiérovom najbližšom okolí), ktoré nevylučujú, že v budúci palestínsky štát nebude „etnicky čistý“ – tak ako nie je ani Izrael. V Izraeli žijú Arabi, tak prečo by v budúcom palestínskom štáte nemohla žiť židovská menšina, ak si to jej príslušníci budú želať? To by však parametre palestínskeho štátu museli byť nastavené tak, aby tam menšiny mohli existovať.  
Lenže to vyvoláva ďalšiu otázku. Môže byť palestínsky štát aspoň trochu tolerantný, ak sa nerozpustia teroristické skupiny? A čo sa stane s Gazou, ktorú ovláda Hamas? Ak Izrael hovorí o demilitarizovanom palestínskom štáte, ako sa zabezpečí, že Hamas a iní sa vzdajú bojových aktivít? A chce Hamas vôbec palestínsky štát, ktorý by susedil s Izraelom? Asi ťažko a jeho poľovačky na osadníkov v čase, keď si vo Washingtone Abbás a Netanjahu podávali ruky, to len potvrdzujú.
.hra s kartou utečencov
Ďalším dlhodobým problémom sú palestínski utečenci v okolitých arabských štátoch a ich právo na návrat „domov“. Izrael hovorí jasné nie; palestínske vedenie a arabské vlády s touto kartou radi hrajú. Desaťročia držia utečencov v táboroch, často bez základných práv, a urobili z nich ľahko ovládateľnú masu úplne závislú od pomoci OSN. Napríklad len nedávno v Libanone po rokoch uzákonili, že Palestínčania môžu dostávať pracovné povolenia. O občianstve môžu títo ľudia len snívať. Mnohí sa narodili v táboroch, o Izraeli nič nevedia a dá sa predpokladať, že keby im v arabských krajinách umožnili slušný život, o návrate „domov“ by ani nerozmýšľali. Iná vec sú ich údajné majetky v Izraeli. Izrael nikdy úplne nevylúčil finančné kompenzácie v opodstatnených prípadoch.
Zostávajú ešte vodné zdroje a spory o tom, kto komu kradne vodu, prípadne kto komu k nej neumožňuje prístup. Experti však hovoria, že tento problém sa zo všetkých dá asi najľahšie vyriešiť.
Neznamená to však, že sa aj vyrieši. Lebo ak nie je vyriešené všetko, nie je vyriešené nič. A ak sa pozrieme na to, čo treba riešiť, kto to má riešiť a za aký čas, tak nám asi vyjde, že sa opäť nevyrieši nič.
.vyjednávajú, teda nebojujú?
Najnovšie vyjednávania nevyplynuli zo skutočnej vôle Izraela a Palestínčanov a reči Baracka Obamu, že si majú vyriešiť svoje veci a Američania sa budú len prizerať, sú neúprimné. Status quo je neudržateľný a nečinnosť len prehlbuje agóniu. Ale načo vyjednávať, keď vo vzduchu visí krach? Áno, pravdu majú aj tí, čo hovoria, že keď sa vyjednáva, nie je čas na boj. To však celkom neplatí. Kým sa Neranjahu a Abbás striedali na pohovoroch u Obamu, odohrali sa na západnom brehu štyri chladnokrvé vraždy Židov a po inom útoku ďalší človek zápasil so smrťou na jednotke intenzívnej starostlivosti. Radikálni osadníci sa tešili aspoň z toho, že minister vnútra po útokoch  zmäkčil podmienky na držbu zbrane.
O vojne a mieri sa nerozhodne vo Washingtone. Bude to tu vo Svätej zemi. A do roka to nebude. Palestínčania už majú plán, ktorý predpokladá jednostranné vyhlásenie štátu v prípade krachu mierových iniciatív. Rovnako ako podobné podniky v iných častiach sveta, ani tento sa nemusí skončiť dobre.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite