.ešte jedna skúška, potom predpremiéra, a skúšobná fáza novej hry končí. Ako sa režisér cíti v tento deň?
Normálne. Neviem kto ako, ale ja cítim nervozitu. V jednej chvíli sa mi zdalo, že sa povraciam, ale ustál som to. (Smiech.)
.časom sa to zhoršuje alebo zlepšuje?
Keďže časom sa nič v živote nezlepšuje, tak pochybujem, že by práve toto bolo výnimkou. Možno v domácom prostredí sa človek cíti istejšie. Je to možné.
.začínali ste robiť divadlo ešte ako gymnazista v Rubíne.
To bola pre mňa dôležitá skúsenosť, pretože Rubín je taký „sklep“ na Malej strane a tam keď človek zostúpil, hlavne na začiatku osemdesiatych rokov, tak sa dostal do iného sveta. A práve to naša generácia veľmi potrebovala. Prvá polovica osemdesiatych rokov bola, myslím, jednou z najskurvenejších dôb, aké dokázal boľševik vyrobiť. Tá mŕtvolnosť a dlhotrvajúce zahnívanie režimu a všetkého, čo bolo okolo. V roku 1985 som mal 20 rokov, a som teda z generácie, ktorej zakázali novú vlnu, a naplno si zažila tú hnilobnú atmosféru normalizácie. Takéto okrajové, polooficálne divadlá – alternatívne je možno najlepšie slovo – už samotnou existenciou ukazovali inú možnosť života. To, čo sme s mojimi vtedajšími kamarátmi a dnešnými kolegami potrebovali, bola hudba a divadlo.
.ako ste sa k divadlu dostali?
Ako hovorím. Ponúkalo to alternatívu a enklávu slobody, ktorá bola evidentná a zreteľná aj pre človeka, ktorý mal pätnásť-šestnásť rokov. Keď ste prišli Na zábradlie, do Činoherného klubu, do Rubínu, Na Chmelnicu, tak to bolo zreteľné. Prelínalo sa to s hudbou a rockovými kapelami, za ktorými sa cestovalo na polooficiálne koncerty.
.ale prečo práve divadlo?
Lebo nemám hudobný sluch.
.zaujímavé.
Keby som mal hudobný sluch a do niečoho by som mydlil, neviem, ako dlho by mi to vydržalo, a či by som to robil profesionálne. Tá cesta nebola pre mňa.
.nie je to len spomienkový optimizmus, že sa v tých „sklepoch“ diali krásne veci, že to malo silu?
Neprepadám tomu. Samozrejme, boli sme mladí, chodili sme do Budapešti na koncerty, malo to svoju poéziu. Do tej Budapešti sme chodili cez Bratislavu, kde sa, neviem prečo, dali kúpiť gauloisesky, ktoré – tiež neviem prečo – v Prahe neboli. Ale nie som spomienkový optimista. Na to prišiel už Škvorecký, keď spomínal, že za protektorátu to stálo za „kulový“, ale mal swingovú kapelu. Neľutujem však, že som sa nenarodil inokedy. Zažil som niečo strašne odporné, ale zároveň to človeka istým spôsobom konštituovalo, našiel som dobrých priateľov. Našťastie som nedospieval v trochu neskoršej dobe – tam sa obávam, že by som pri experimentovaní s drogami došiel k niečomu, čo by za to nestálo. Tomu som unikol. Vďaka totalite? Možno.
.potom ste sa rozhodli študovať divadlo, išli ste na DAMU. Tá škola bola slobodnejšia než zvyšok krajiny?
Tá škola bola rovnaká, absolútne devastovaná. Zdá sa mi, že normalizácia v Česku prebiehala krutejšie než na Slovensku. Devastácia intelektuálnej elity bola skoro totálna a dotkla sa všetkých odborov na DAMU. Keď som tam prišiel, v roku 1985 to vyzeralo ako spálenisko, bolo tam pár zaujímavých profesorov, skutočne len pár. Pravdupovediac, štúdium na vysokej škole tohto typu má najväčší význam v tom, že máte päť rokov čas na to, aby ste sa naplno venovali divadlu. Keď chcete byť maliar, musíte sa naučiť kresliť, keď robíte nejakú exaktnejšiu vec, tak musíte zvládnuť remeselné základy. Ale keď máte dvadsať rokov, tak vám remeselné základy divadelnej réžie pripadajú ako konvencia a nechcete ich vnímať. Chcete to robiť po svojom, úplne inak, ako to robili všetci pred vami, a v žiadnom prípade vás nezaujímajú poučky remeselného charakteru, ktorých sa nám aj tak príliš nedostávalo. Na tej škole sa dali akurát študovať teoretické základy divadelnej réžie, dejiny umenia a podobne. Ku koncu štúdia to bolo lepšie, človek veľmi silno vnímal tú dobu, druhú polovicu osemdesiatych rokov, ako vibrovala túžbou po zmene. To bolo silné.
.po skončení školy ste robili v Divadelnom spolku Kašpar.
To sme založili ešte s Jakubom Špalkom, so spolužiakom v hereckom ročníku. Študovali sme spolu, absolvovali sme spolu, hral hlavnú úlohu v mojom absolventskom predstavení. Jakub bol jednoznačným „spiritom agens“ tiež preto, lebo ja som v roku 1990 odišiel na pol roka študovať do Anglicka. On Divadelný spolok Kašpar postavil a stále ho vedie. Ja som tam bol asi dva roky.
.potom ste išli do Divadla Komedie.
Tam som strávil osem rokov a potom som urobil konkurz do národného divadla, kde som už deviaty rok.
.tieto tri divadlá majú spoločné asi len to, že ide o divadlo.
Kašpar bol tým, o čo sa väčšina ročníkov na DAMU usiluje, teda spoločné, generačné divadlo. My sme dostali divadlo na Václaváku! To už sa skutočne len tak niekomu nepodarí. To bol rok 1990, vtedy bolo možné všeličo. Po dvoch rokoch nás vyhodili, pretože raný kapitalizmus v Československu už prebiehal a riaditeľstvo prenajalo vestibul diskotéke. Tá začínala skôr ako končilo predstavenie, kokosový dym sa vinul do hľadiska, dobové hity „dusali“ do záveru predstavenia, keď hra vrcholí. Takto sme sa dostali do konfliktu s riaditeľstvom Mestských divadiel, ktoré to vyriešilo tak, že nás jednoducho vyhodilo. Rok nato som urobil konkurz do divadla Komedie.
.to už bolo etablované pražské divadlo, nie?
Bol to priestor, ktorý bol zatvorený od začiatku sedemdesiatych rokov, potom sa dosť problematickým spôsobom rekonštruoval. Davidlo sa znovu otvorilo na začiatku deväťdesiatych rokov, dva roky tam bol Petr Palouš, ten odišiel, a potom bol vypísaný konkurz. S Honzom Nebeským a Janou Burianovou, ktorá je teraz riaditeľkou Českého centra v Bratislave, sme vytvorili tím, Jana ako produkčná, my dvaja režiséri. A konkurz sme vyhrali.
.to bolo úspešné obdobie, získali ste vtedy viacero ocenení. Vzniká to tým, že sa stretnú tí správni ľudia?
Myslím, že áno. Janu som poznal z Kašpara, Honzu som si tak nejako našiel, pretože to je jeden z najzaujímavejších režisérov, ktorých dnes Česká republika má. Zaznamenal som ho, už keď končil na škole, ja som tam ešte nebol, bol som na gymnáziu, a jeho práce, vlastne všetky, ktoré urobil, boli pozoruhodné. Takže sa mi splnil sen byť s Nebeským v jednom divadle.
.názov Divadlo Komedie znamená, že ste tam museli hrávať len komédie?
Divadlo Komedie bolo pôvodne Divadlom Vlasty Buriana. Na začiatku šesťdesiatych rokov to prešlo do zväzku Mestských divadiel pražských, kde bolo ABC, Komorní divadlo a tento priestor. My sme názov prevzali a hrali sme, čo sme chceli. Dnes sa to stále volá rovnako a myslím si, že repertoár tento žáner nenapĺňa. Pod vedením Dušana Pařízka to je jedno z najlepších divadiel v Českej republike.
.je to repertoárové divadlo ako Zábradlie?
Je to väčšie ako Zábradlie, necelých 400 miest, je v centre Prahy, nemá takú históriu, ale jeho prítomnosť je veľmi sľubná.
.prečo ste z takéhoto výborného divadla išli na konkurz do ND?
ND vypísalo takzvaný „konkurz na vyzvanie“. Teda nie otvorený konkurz, ale vyzvali niekoľko konkrétnych ľudí. Ja som poďakoval, že nechcem, že sa mi to nezdá rozumné, lebo mám Divadlo Komedie. Ďalší rok vypísali takýto konkurz znovu, medzitým sa v našom divadle veľa vecí zmenilo a pripravovala sa jeho transformácia do nie úplne vydareného systému financovania cez grantové systémy a do toho sa mi výrazne nechcelo. Zmenili sa aj vnútorné vzťahy v divadle. Keď ma teda druhýkrát vyzvali z ND, aby som išiel na konkurz, to už sa mi zdalo príliš „zpovykané“ dvakrát odmietnuť konkurz na šéfa činohry Národného divadla, a tak som to skúsil. A som tam teraz už tretie fukčné obdobie.
.to musela byť významná zmena.
To bola zmena, ktorá by sa dala prirovnať tomu, keď presadnete z jednostopového vozidla do oldsmobilu za desiatky miliónov korún. Bojíte sa to oškrieť, strašne rýchlo to akceleruje, ale zároveň to má neuveriteľné množstvo páčok a gombíkov, ktorým nerozumiete. Bola to veľká zmena.
.vy ako režisér ste sa stali umeleckým šéfom činohry. To je niečo iné ako režírovať.
Ja som umeleckým šéfom tak dlho, že som nikdy nevlastnil mobil. Pokiaľ som ním nebol, ešte mobily neboli, a už tak dlho šéfujem, že mám stále len služobný.
.nie je to schizofrénia – byť režisérom i umeleckým šéfom? Ide to dokopy, harmonizuje to?
Neviem, či to harmonizuje. Umeleckého šéfa môže robiť ktokoľvek, aj dramaturg, herec, môže to byť možno aj manažér. Tá práca z veľkej časti pozostáva z manipulácie s faktúrami, veľa ich podpisujete, a toho umeleckého veru nie je mnoho. Ste zodpovední za divadlo dramaturgicky, personálne aj ekonomicky. To bolo v Komedii aj v ND. Som zodpovedný za plnenie rozpočtu aj za všetky ďalšie veci. Túto prevádzkovo-ekonomickú časť si asi človek pod funkciou „umelecký šéf“ nepredstavuje.
.koľko z tej práce je umeleckej?
Produkčno-prevádzkové činnosti sú tie hmatateľnejšie. Tá umelecká časť spočíva v hľadaní a oslovovaní ľudí, tvorbe repertoáru a v spolupráci s dramaturgami.
.čo vás po príchode do ND najviac šokovalo?
Že sú tam takí fajn ľudia.
.vy ste čakali, že tam takí ľudia nebudú?
O tom som bol presvedčený! Národní divadlo som vtedy zvonku vnímal ako veľmi nepríjemnú jamu levovu, ako inštitúciu plnú ľudí s dosť konzervatívnymi názormi a preferenciami.
.a nebolo to tak?
Čiastočne áno. Ale nebolo to podstatnou časťou divadla, a to bolo to prekvapujúce. Na jeseň, počas mojej prvej sezóny, som napríklad navrhol, že v priestore za Stavovským divadlom by mohlo byť letné divadlo, v ktorom budeme hrať a za tri týždne urobíme tri premiéry, každý týždeň jednu, a budeme to týždeň hrať. A bolo to. Neuveriteľné! Dnes sa mi to zdá ešte neuveriteľnejšie ako vtedy. Boli iné časy, a preto sa to asi podarilo, ale najmä vďaka Jane Burianovej, ktorá zohnala sponzora. Ale aj tak: Národní divadlo to proste dokázalo. Boli sme šťastní, všetci.
.myslíte, že teraz sa na vás pozerajú zvonku tak, ako kedysi vy na nich?
Samozrejme. Predvčerom mi na moje nové sako kostýmová výtvarníčka Katarína Hollá povedala, že je trochu konvenčné. Desať rokov v ND – tam konvenčnosť pridávajú do vody. To už tak musí byť.
.niektorí volajú ND poeticky „prvá scéna“. Rozumiete, čo sa tým myslí?
ND by túto ambíciu malo mať. Pochopiteľne, divadelná mapa Českej republiky je oveľa bohatšia a ambíciu byť prvý má asi každé poriadne divadlo. Bolo by celkom krátkozraké, idiotské tento možno len nominálny či kuriózny názov nevnímať ako mierne prehnaný a potom, samozrejme, vo finančnom a organizačnom význame. Je to inštitúcia, ktorú štát platí štedro a mal by ju platiť ešte štedrejšie, pretože tým vyjadruje svoje preferencie. Či to označenie napĺňa, to je druhá vec. Národné divadlo na seba ako magnet sťahuje aj neuspokojené ambície, veľké očakávania, istý druh „hassliebe“ – v češtine na to nemáme vhodnejšie slovo – to všetko, čo takáto veľká inštitúcia s takýmto veľkým rozpočtom na seba viaže, ale bolo by naivné predstavovať si, že tie peniaze by niekto využil lepšie. Nie, dostali by sa úplne niekam inam a boli by využité jednoznačne horšie. Myslím si, že je v záujme všetkých ľudí, ktorí s divadlom niečo robia, tých čo ho navštevujú a dokonca aj tých, čo do neho nechodia, aby táto inštitúcia bola dostatočne reprezentatívna. Jednoducho povedané, kultúra je podceňovaná. Ale kultúra nie je len sláčikový kvartet, kultúra je výchova a kultivácia. V Česku sa napríklad akosi neujala kultúra nekradnutia.
.ani na Slovensku, mimochodom.
Ja som tu hosť, to si nedovolím tvrdiť, ale každý si to môže preložiť na svoju domácu skúsenosť.
.veríte v silu kultúry?
Podstatná je kultivácia. Samozrejme, netvrdím, že keď si niekto pôjde vypočuť sláčikový kvartet alebo pôjde zajtra na premiéru, že to s ním niečo urobí. Ale to je len vrcholná časť kultivácie, že ste schopní to vnímať, porozumieť tomu. Demokracia ani kapitalizmus nefungujú sami od seba. Musíte mať ľudí, ktorí ten model napĺňajú. Moja generácia si myslela, že kapitalizmus zlepší správanie ľudí, a že predavačka v obchode na vás bude automaticky milšia. Nie je to tak. Nemala to kde zobrať, nepovedali jej to rodičia, nestretáva sa s tým, nie je to súčasťou firemnej kultúry. A tak vám prebaľujú mäso, predajú vám plesnivý syr. Všetko to s tým súvisí. Devastácia našej krajiny, ktorou prešla v 20. storočí, najmä v jej druhej polovici, sa prejavuje dodnes. A v tom má kultúra zmysel, lebo prispieva k zmene.
.vidíte spojenie medzi tým, čo divadlo prináša, akú kultúru vytvára, a kultúrou tohto prostredia?
Určite by som bol rád, keby predstavenia, na ktorých sa podieľam, mali nejakú spoločenskú väzbu. Tým nechcem povedať, že musia byť doslova aktuálne. Ale aby boli v širšej miere spoločensky zodpovedné, aby to nebola len tá rekreatívna forma umenia.
.takže keď ide človek na Godota, mal by porozumieť niečomu podstatnému o sebe.
Čakanie na Godota je najlepšia hra na svete a aktualita Godota je absolútna. Opisuje ľudskú situáciu bez ohľadu na spoločenské väzby. Takto chceme v ND vnímať to gro nášho snaženia, aby to malo svoju spoločenskú relevanciu.
.keď sa pozeráme z Bratislavy, zo Slovenska do Čiech, vidíme vás trošku idealizovane. Zdá sa nám, akoby to, čo sa deje povedzme v pražskom ND, bolo lepšie, kvalitnejšie.
Je výborné, že na svete existujú ľudia, ktorí to takto vnímajú. Lebo my v ND sme väčšinovo konfrontovaní s iným postojom, oveľa kritickejším. Na jednej strane je to pochopiteľné a oprávnené, veď nikomu sa nič nepodarí na sto percent. Na druhej strane, keď ste v ND, tak ste, nie možno absolútne, ale do istej, možno značnej miery, považovaný za blbca. Je to súčasť práce v ND – zadarmo vám nikto nič nedaruje. Keď som prišiel do ND, pani Blanka Bohdanová, herečka a veľká dáma, ktorá bola v ND od začiatku šesťdesiatych rokov, mi povedala: „Keby sa vám inde niečo celkom slušne podarilo, tak napíšu, že to bolo výborné. Keď sa vám tu niečo podarí výborne, tak prinajlepšom napíšu, že to je slušné.“
.teraz robíte na Slovensku, so slovenskými hercami, predtým ste robili Mikve, so slovenskými aj českými hercami.
Aj v Budapešti som robil Mikve. Tu som mal pôvodne robiť niečo iné, ale z toho zišlo, a medzi tú pražskú a budapeštiansku sa ešte včlenila bratislavská inscenácia.
.sú českí a slovenskí divadelní herci v niečom iní?
To je obligátna otázka. Robím tu druhýkrát a to je veľmi obmedzená skúsenosť, aby som mohol zovšeobecňovať. To porovnávanie je veľmi obtiažne. V cudzom prostredí vnímate iné veci, je pre vás veľa vecí nových. Zatiaľ je pre mňa porovnávanie nemožné.
.ani divákov?
Myslím si, že na Slovensku sú jednoznačne vrelejší. V Maďarsku kurióznym spôsobom tlieskajú.
.to je ako?
Hudobný skladateľ Miloš Orson Štědroň hovorí, že to je taký vojenský potlesk. Synchronizovaný. Ale ja sa na maďarských divákov vôbec nemôžem sťažovať, tam má to predstavenie neuveriteľný úspech, hrajú ho od októbra päťkrát mesačne pred vypredaným divadlom a to divadlo má 600 miest, to nie je žiadne komorné divadlo. Mám z toho veľkú radosť. Mikve má tú prednosť, že to hrajú iba ženy a so ženami je dobrá práca.
.ide pri inscenácii Konečná stanica túžba všetko tak, ako má?
Vždy je to pri skúšaní do istej miery konfliktné. Čím väčšie divadlo, tým je viac ľudí na viac stranách, treba sa s nimi dohadovať. Čím väčšie divadlo, tým musíte hovoriť hlasnejšie, lebo informácie sa po ceste stratia.
.v Bratislave sú často tí najlepší divadelní herci aj najobsadzovanejší v televíznych seriáloch. Do akej miery ich to mení? Vnímate tento problém aj v Čechách?
Tam sa točí dosť veľa seriálov, dosť veľa hercov z ND v nich hrá, myslím si, že to je pre hercov nebezpečné. Prídete do televízie, dostanete tri stránky textu, možno vám ich dajú pár dní predtým, ale nie veľmi dlho, vy sa musíte „nadrtiť“ ten text a čo najzručnejšie to urobiť, najlepšie na prvú-druhú klapku, lebo potom už zdržujete. Vyžaduje to od hercov povrchnú zručnosť a z tohto hľadiska to je nebezpečné. To vás nie vedie, ale vyslovene núti k rýchlym riešeniam a tie nebývajú najlepšie.
.nenarúša to skúšanie?
To nie. Iba ak v tom, že herci prídu a už majú za sebou pol pracovného dňa a sú trochu unavení. Ale rozumiem tomu, že herci hrajú v seriáloch, lebo v divadle si zarobia mizerne.
.nemenia seriály aj divákov? Chodia na seriálových hercov, a keď vyjdú na scénu, tak nastane šum a fotenie.
To neviem. Keď je inscenácia mizerná, tak to nezachráni žiadna hviezda.
.prečo inscenujete práve túto hru, teraz a tu?
Už dlho som chcel robiť Tennesseeho Williamsa. Je to autor, ktorý má pre nás, pre túto dobu istú nie triviálnu aktuálnosť. On píše o zrážke so svetom, s určitým agresívnym typom sveta, a jeho postavy, často ženy, v takom type sveta nedokážu žiť. Pre mňa je to vzrušujúce preto, lebo všeličo z toho práve zažívame. Williams je často považovaný za sentimentálneho básnika ľudskej, a zvlášť ženskej duše, ale to je podľa mňa veľmi zjednodušujúce.
.ako hodnotíte úspešnosť svojich inscenácií?
Jeden rozmer je ten, ako ste to sám schopný vyhodnotiť, aký máte z toho pocit, čo sa vám podarilo a čo nie. Druhá vec je, čo vám povie okruh známych z divadla, a tretím spôsobom, ako zistiť úspešnosť inscenácie, je predaj vstupeniek. Môžete si myslieť, že predstavenie je kvalitné, a vnímať pozitívne reakcie okolia, ale ľudia si na to lístky nekúpia, ani keby ste sa zbláznili.
.myslíte si v takom prípade, že diváci „nepochopili váš zámer“?
Je veľa predstavení, ktoré sú úspešné, a vážim si aj inscenácie, ktoré nie sú iba populárnymi kusmi. Ale niekedy sa predstavenie jednoducho nepodarí, alebo – aj to sa stáva – vy máte pocit, že sa podarilo, ale divákov z nejakého dôvodu nepriťahuje. Pravdupovediac, domnievať sa, že vec je úspešná, keď na ňu nikto nechodí, je trošku problematické. Dá sa to, ale na rozdiel od iných druhov umení, divadlo si nemôžete skryť do zásuvky.
.prečo by podľa vás mali ľudia chodiť do divadla?
Myslím si, divadlo – pokiaľ je to dobré divadlo – by malo priniesť divákom zážitok iného typu, než každodenne prežívajú. Nikto z nás už napríklad nepoužíva oheň ako naši predkovia. Máme technológie, ktoré nám ho prinášajú v sofistikovanejšej podobe, ale sú chvíle, keď si ten oheň sami založíte, niečo vám to prináša a nie je to utilitárne, je v tom niečo hlbšie. Podobný zážitok by si človek mal priniesť z divadla. Môžete si kúpiť DVD, stiahnuť si ho zadarmo z internetu, vo filmoch vidieť efekty a rôzne mimozemské príšery v troch dimenziách a to sa bude vyvíjať. Ale nemyslím si, že by tým potreba zapáliť si oheň zmizla. Je to ručná práca, nedá sa nič robiť.
Michal Dočekal/
Narodil sa v roku 1965 v Prahe. Ako gymnazista hral a režíroval v divadle Rubín, vyštudoval divadelnú réžiu na DAMU, pôsobil v Divadelnom spolku Kašpar a v Divadle Komedie. V súčasnosti je režisérom a umeleckým šéfom Činohry ND. V bratislavskom Divadle Aréna režíroval úspešnú inscenáciu Mikve, v Činohre SND inscenáciu T. Williamsa Konečná stanica túžba.
Normálne. Neviem kto ako, ale ja cítim nervozitu. V jednej chvíli sa mi zdalo, že sa povraciam, ale ustál som to. (Smiech.)
.časom sa to zhoršuje alebo zlepšuje?
Keďže časom sa nič v živote nezlepšuje, tak pochybujem, že by práve toto bolo výnimkou. Možno v domácom prostredí sa človek cíti istejšie. Je to možné.
.začínali ste robiť divadlo ešte ako gymnazista v Rubíne.
To bola pre mňa dôležitá skúsenosť, pretože Rubín je taký „sklep“ na Malej strane a tam keď človek zostúpil, hlavne na začiatku osemdesiatych rokov, tak sa dostal do iného sveta. A práve to naša generácia veľmi potrebovala. Prvá polovica osemdesiatych rokov bola, myslím, jednou z najskurvenejších dôb, aké dokázal boľševik vyrobiť. Tá mŕtvolnosť a dlhotrvajúce zahnívanie režimu a všetkého, čo bolo okolo. V roku 1985 som mal 20 rokov, a som teda z generácie, ktorej zakázali novú vlnu, a naplno si zažila tú hnilobnú atmosféru normalizácie. Takéto okrajové, polooficálne divadlá – alternatívne je možno najlepšie slovo – už samotnou existenciou ukazovali inú možnosť života. To, čo sme s mojimi vtedajšími kamarátmi a dnešnými kolegami potrebovali, bola hudba a divadlo.
.ako ste sa k divadlu dostali?
Ako hovorím. Ponúkalo to alternatívu a enklávu slobody, ktorá bola evidentná a zreteľná aj pre človeka, ktorý mal pätnásť-šestnásť rokov. Keď ste prišli Na zábradlie, do Činoherného klubu, do Rubínu, Na Chmelnicu, tak to bolo zreteľné. Prelínalo sa to s hudbou a rockovými kapelami, za ktorými sa cestovalo na polooficiálne koncerty.
.ale prečo práve divadlo?
Lebo nemám hudobný sluch.
.zaujímavé.
Keby som mal hudobný sluch a do niečoho by som mydlil, neviem, ako dlho by mi to vydržalo, a či by som to robil profesionálne. Tá cesta nebola pre mňa.
.nie je to len spomienkový optimizmus, že sa v tých „sklepoch“ diali krásne veci, že to malo silu?
Neprepadám tomu. Samozrejme, boli sme mladí, chodili sme do Budapešti na koncerty, malo to svoju poéziu. Do tej Budapešti sme chodili cez Bratislavu, kde sa, neviem prečo, dali kúpiť gauloisesky, ktoré – tiež neviem prečo – v Prahe neboli. Ale nie som spomienkový optimista. Na to prišiel už Škvorecký, keď spomínal, že za protektorátu to stálo za „kulový“, ale mal swingovú kapelu. Neľutujem však, že som sa nenarodil inokedy. Zažil som niečo strašne odporné, ale zároveň to človeka istým spôsobom konštituovalo, našiel som dobrých priateľov. Našťastie som nedospieval v trochu neskoršej dobe – tam sa obávam, že by som pri experimentovaní s drogami došiel k niečomu, čo by za to nestálo. Tomu som unikol. Vďaka totalite? Možno.
.potom ste sa rozhodli študovať divadlo, išli ste na DAMU. Tá škola bola slobodnejšia než zvyšok krajiny?
Tá škola bola rovnaká, absolútne devastovaná. Zdá sa mi, že normalizácia v Česku prebiehala krutejšie než na Slovensku. Devastácia intelektuálnej elity bola skoro totálna a dotkla sa všetkých odborov na DAMU. Keď som tam prišiel, v roku 1985 to vyzeralo ako spálenisko, bolo tam pár zaujímavých profesorov, skutočne len pár. Pravdupovediac, štúdium na vysokej škole tohto typu má najväčší význam v tom, že máte päť rokov čas na to, aby ste sa naplno venovali divadlu. Keď chcete byť maliar, musíte sa naučiť kresliť, keď robíte nejakú exaktnejšiu vec, tak musíte zvládnuť remeselné základy. Ale keď máte dvadsať rokov, tak vám remeselné základy divadelnej réžie pripadajú ako konvencia a nechcete ich vnímať. Chcete to robiť po svojom, úplne inak, ako to robili všetci pred vami, a v žiadnom prípade vás nezaujímajú poučky remeselného charakteru, ktorých sa nám aj tak príliš nedostávalo. Na tej škole sa dali akurát študovať teoretické základy divadelnej réžie, dejiny umenia a podobne. Ku koncu štúdia to bolo lepšie, človek veľmi silno vnímal tú dobu, druhú polovicu osemdesiatych rokov, ako vibrovala túžbou po zmene. To bolo silné.
.po skončení školy ste robili v Divadelnom spolku Kašpar.
To sme založili ešte s Jakubom Špalkom, so spolužiakom v hereckom ročníku. Študovali sme spolu, absolvovali sme spolu, hral hlavnú úlohu v mojom absolventskom predstavení. Jakub bol jednoznačným „spiritom agens“ tiež preto, lebo ja som v roku 1990 odišiel na pol roka študovať do Anglicka. On Divadelný spolok Kašpar postavil a stále ho vedie. Ja som tam bol asi dva roky.
.potom ste išli do Divadla Komedie.
Tam som strávil osem rokov a potom som urobil konkurz do národného divadla, kde som už deviaty rok.
.tieto tri divadlá majú spoločné asi len to, že ide o divadlo.
Kašpar bol tým, o čo sa väčšina ročníkov na DAMU usiluje, teda spoločné, generačné divadlo. My sme dostali divadlo na Václaváku! To už sa skutočne len tak niekomu nepodarí. To bol rok 1990, vtedy bolo možné všeličo. Po dvoch rokoch nás vyhodili, pretože raný kapitalizmus v Československu už prebiehal a riaditeľstvo prenajalo vestibul diskotéke. Tá začínala skôr ako končilo predstavenie, kokosový dym sa vinul do hľadiska, dobové hity „dusali“ do záveru predstavenia, keď hra vrcholí. Takto sme sa dostali do konfliktu s riaditeľstvom Mestských divadiel, ktoré to vyriešilo tak, že nás jednoducho vyhodilo. Rok nato som urobil konkurz do divadla Komedie.
.to už bolo etablované pražské divadlo, nie?
Bol to priestor, ktorý bol zatvorený od začiatku sedemdesiatych rokov, potom sa dosť problematickým spôsobom rekonštruoval. Davidlo sa znovu otvorilo na začiatku deväťdesiatych rokov, dva roky tam bol Petr Palouš, ten odišiel, a potom bol vypísaný konkurz. S Honzom Nebeským a Janou Burianovou, ktorá je teraz riaditeľkou Českého centra v Bratislave, sme vytvorili tím, Jana ako produkčná, my dvaja režiséri. A konkurz sme vyhrali.
.to bolo úspešné obdobie, získali ste vtedy viacero ocenení. Vzniká to tým, že sa stretnú tí správni ľudia?
Myslím, že áno. Janu som poznal z Kašpara, Honzu som si tak nejako našiel, pretože to je jeden z najzaujímavejších režisérov, ktorých dnes Česká republika má. Zaznamenal som ho, už keď končil na škole, ja som tam ešte nebol, bol som na gymnáziu, a jeho práce, vlastne všetky, ktoré urobil, boli pozoruhodné. Takže sa mi splnil sen byť s Nebeským v jednom divadle.
.názov Divadlo Komedie znamená, že ste tam museli hrávať len komédie?
Divadlo Komedie bolo pôvodne Divadlom Vlasty Buriana. Na začiatku šesťdesiatych rokov to prešlo do zväzku Mestských divadiel pražských, kde bolo ABC, Komorní divadlo a tento priestor. My sme názov prevzali a hrali sme, čo sme chceli. Dnes sa to stále volá rovnako a myslím si, že repertoár tento žáner nenapĺňa. Pod vedením Dušana Pařízka to je jedno z najlepších divadiel v Českej republike.
.je to repertoárové divadlo ako Zábradlie?
Je to väčšie ako Zábradlie, necelých 400 miest, je v centre Prahy, nemá takú históriu, ale jeho prítomnosť je veľmi sľubná.
.prečo ste z takéhoto výborného divadla išli na konkurz do ND?
ND vypísalo takzvaný „konkurz na vyzvanie“. Teda nie otvorený konkurz, ale vyzvali niekoľko konkrétnych ľudí. Ja som poďakoval, že nechcem, že sa mi to nezdá rozumné, lebo mám Divadlo Komedie. Ďalší rok vypísali takýto konkurz znovu, medzitým sa v našom divadle veľa vecí zmenilo a pripravovala sa jeho transformácia do nie úplne vydareného systému financovania cez grantové systémy a do toho sa mi výrazne nechcelo. Zmenili sa aj vnútorné vzťahy v divadle. Keď ma teda druhýkrát vyzvali z ND, aby som išiel na konkurz, to už sa mi zdalo príliš „zpovykané“ dvakrát odmietnuť konkurz na šéfa činohry Národného divadla, a tak som to skúsil. A som tam teraz už tretie fukčné obdobie.
.to musela byť významná zmena.
To bola zmena, ktorá by sa dala prirovnať tomu, keď presadnete z jednostopového vozidla do oldsmobilu za desiatky miliónov korún. Bojíte sa to oškrieť, strašne rýchlo to akceleruje, ale zároveň to má neuveriteľné množstvo páčok a gombíkov, ktorým nerozumiete. Bola to veľká zmena.
.vy ako režisér ste sa stali umeleckým šéfom činohry. To je niečo iné ako režírovať.
Ja som umeleckým šéfom tak dlho, že som nikdy nevlastnil mobil. Pokiaľ som ním nebol, ešte mobily neboli, a už tak dlho šéfujem, že mám stále len služobný.
.nie je to schizofrénia – byť režisérom i umeleckým šéfom? Ide to dokopy, harmonizuje to?
Neviem, či to harmonizuje. Umeleckého šéfa môže robiť ktokoľvek, aj dramaturg, herec, môže to byť možno aj manažér. Tá práca z veľkej časti pozostáva z manipulácie s faktúrami, veľa ich podpisujete, a toho umeleckého veru nie je mnoho. Ste zodpovední za divadlo dramaturgicky, personálne aj ekonomicky. To bolo v Komedii aj v ND. Som zodpovedný za plnenie rozpočtu aj za všetky ďalšie veci. Túto prevádzkovo-ekonomickú časť si asi človek pod funkciou „umelecký šéf“ nepredstavuje.
.koľko z tej práce je umeleckej?
Produkčno-prevádzkové činnosti sú tie hmatateľnejšie. Tá umelecká časť spočíva v hľadaní a oslovovaní ľudí, tvorbe repertoáru a v spolupráci s dramaturgami.
.čo vás po príchode do ND najviac šokovalo?
Že sú tam takí fajn ľudia.
.vy ste čakali, že tam takí ľudia nebudú?
O tom som bol presvedčený! Národní divadlo som vtedy zvonku vnímal ako veľmi nepríjemnú jamu levovu, ako inštitúciu plnú ľudí s dosť konzervatívnymi názormi a preferenciami.
.a nebolo to tak?
Čiastočne áno. Ale nebolo to podstatnou časťou divadla, a to bolo to prekvapujúce. Na jeseň, počas mojej prvej sezóny, som napríklad navrhol, že v priestore za Stavovským divadlom by mohlo byť letné divadlo, v ktorom budeme hrať a za tri týždne urobíme tri premiéry, každý týždeň jednu, a budeme to týždeň hrať. A bolo to. Neuveriteľné! Dnes sa mi to zdá ešte neuveriteľnejšie ako vtedy. Boli iné časy, a preto sa to asi podarilo, ale najmä vďaka Jane Burianovej, ktorá zohnala sponzora. Ale aj tak: Národní divadlo to proste dokázalo. Boli sme šťastní, všetci.
.myslíte, že teraz sa na vás pozerajú zvonku tak, ako kedysi vy na nich?
Samozrejme. Predvčerom mi na moje nové sako kostýmová výtvarníčka Katarína Hollá povedala, že je trochu konvenčné. Desať rokov v ND – tam konvenčnosť pridávajú do vody. To už tak musí byť.
.niektorí volajú ND poeticky „prvá scéna“. Rozumiete, čo sa tým myslí?
ND by túto ambíciu malo mať. Pochopiteľne, divadelná mapa Českej republiky je oveľa bohatšia a ambíciu byť prvý má asi každé poriadne divadlo. Bolo by celkom krátkozraké, idiotské tento možno len nominálny či kuriózny názov nevnímať ako mierne prehnaný a potom, samozrejme, vo finančnom a organizačnom význame. Je to inštitúcia, ktorú štát platí štedro a mal by ju platiť ešte štedrejšie, pretože tým vyjadruje svoje preferencie. Či to označenie napĺňa, to je druhá vec. Národné divadlo na seba ako magnet sťahuje aj neuspokojené ambície, veľké očakávania, istý druh „hassliebe“ – v češtine na to nemáme vhodnejšie slovo – to všetko, čo takáto veľká inštitúcia s takýmto veľkým rozpočtom na seba viaže, ale bolo by naivné predstavovať si, že tie peniaze by niekto využil lepšie. Nie, dostali by sa úplne niekam inam a boli by využité jednoznačne horšie. Myslím si, že je v záujme všetkých ľudí, ktorí s divadlom niečo robia, tých čo ho navštevujú a dokonca aj tých, čo do neho nechodia, aby táto inštitúcia bola dostatočne reprezentatívna. Jednoducho povedané, kultúra je podceňovaná. Ale kultúra nie je len sláčikový kvartet, kultúra je výchova a kultivácia. V Česku sa napríklad akosi neujala kultúra nekradnutia.
.ani na Slovensku, mimochodom.
Ja som tu hosť, to si nedovolím tvrdiť, ale každý si to môže preložiť na svoju domácu skúsenosť.
.veríte v silu kultúry?
Podstatná je kultivácia. Samozrejme, netvrdím, že keď si niekto pôjde vypočuť sláčikový kvartet alebo pôjde zajtra na premiéru, že to s ním niečo urobí. Ale to je len vrcholná časť kultivácie, že ste schopní to vnímať, porozumieť tomu. Demokracia ani kapitalizmus nefungujú sami od seba. Musíte mať ľudí, ktorí ten model napĺňajú. Moja generácia si myslela, že kapitalizmus zlepší správanie ľudí, a že predavačka v obchode na vás bude automaticky milšia. Nie je to tak. Nemala to kde zobrať, nepovedali jej to rodičia, nestretáva sa s tým, nie je to súčasťou firemnej kultúry. A tak vám prebaľujú mäso, predajú vám plesnivý syr. Všetko to s tým súvisí. Devastácia našej krajiny, ktorou prešla v 20. storočí, najmä v jej druhej polovici, sa prejavuje dodnes. A v tom má kultúra zmysel, lebo prispieva k zmene.
.vidíte spojenie medzi tým, čo divadlo prináša, akú kultúru vytvára, a kultúrou tohto prostredia?
Určite by som bol rád, keby predstavenia, na ktorých sa podieľam, mali nejakú spoločenskú väzbu. Tým nechcem povedať, že musia byť doslova aktuálne. Ale aby boli v širšej miere spoločensky zodpovedné, aby to nebola len tá rekreatívna forma umenia.
.takže keď ide človek na Godota, mal by porozumieť niečomu podstatnému o sebe.
Čakanie na Godota je najlepšia hra na svete a aktualita Godota je absolútna. Opisuje ľudskú situáciu bez ohľadu na spoločenské väzby. Takto chceme v ND vnímať to gro nášho snaženia, aby to malo svoju spoločenskú relevanciu.
.keď sa pozeráme z Bratislavy, zo Slovenska do Čiech, vidíme vás trošku idealizovane. Zdá sa nám, akoby to, čo sa deje povedzme v pražskom ND, bolo lepšie, kvalitnejšie.
Je výborné, že na svete existujú ľudia, ktorí to takto vnímajú. Lebo my v ND sme väčšinovo konfrontovaní s iným postojom, oveľa kritickejším. Na jednej strane je to pochopiteľné a oprávnené, veď nikomu sa nič nepodarí na sto percent. Na druhej strane, keď ste v ND, tak ste, nie možno absolútne, ale do istej, možno značnej miery, považovaný za blbca. Je to súčasť práce v ND – zadarmo vám nikto nič nedaruje. Keď som prišiel do ND, pani Blanka Bohdanová, herečka a veľká dáma, ktorá bola v ND od začiatku šesťdesiatych rokov, mi povedala: „Keby sa vám inde niečo celkom slušne podarilo, tak napíšu, že to bolo výborné. Keď sa vám tu niečo podarí výborne, tak prinajlepšom napíšu, že to je slušné.“
.teraz robíte na Slovensku, so slovenskými hercami, predtým ste robili Mikve, so slovenskými aj českými hercami.
Aj v Budapešti som robil Mikve. Tu som mal pôvodne robiť niečo iné, ale z toho zišlo, a medzi tú pražskú a budapeštiansku sa ešte včlenila bratislavská inscenácia.
.sú českí a slovenskí divadelní herci v niečom iní?
To je obligátna otázka. Robím tu druhýkrát a to je veľmi obmedzená skúsenosť, aby som mohol zovšeobecňovať. To porovnávanie je veľmi obtiažne. V cudzom prostredí vnímate iné veci, je pre vás veľa vecí nových. Zatiaľ je pre mňa porovnávanie nemožné.
.ani divákov?
Myslím si, že na Slovensku sú jednoznačne vrelejší. V Maďarsku kurióznym spôsobom tlieskajú.
.to je ako?
Hudobný skladateľ Miloš Orson Štědroň hovorí, že to je taký vojenský potlesk. Synchronizovaný. Ale ja sa na maďarských divákov vôbec nemôžem sťažovať, tam má to predstavenie neuveriteľný úspech, hrajú ho od októbra päťkrát mesačne pred vypredaným divadlom a to divadlo má 600 miest, to nie je žiadne komorné divadlo. Mám z toho veľkú radosť. Mikve má tú prednosť, že to hrajú iba ženy a so ženami je dobrá práca.
.ide pri inscenácii Konečná stanica túžba všetko tak, ako má?
Vždy je to pri skúšaní do istej miery konfliktné. Čím väčšie divadlo, tým je viac ľudí na viac stranách, treba sa s nimi dohadovať. Čím väčšie divadlo, tým musíte hovoriť hlasnejšie, lebo informácie sa po ceste stratia.
.v Bratislave sú často tí najlepší divadelní herci aj najobsadzovanejší v televíznych seriáloch. Do akej miery ich to mení? Vnímate tento problém aj v Čechách?
Tam sa točí dosť veľa seriálov, dosť veľa hercov z ND v nich hrá, myslím si, že to je pre hercov nebezpečné. Prídete do televízie, dostanete tri stránky textu, možno vám ich dajú pár dní predtým, ale nie veľmi dlho, vy sa musíte „nadrtiť“ ten text a čo najzručnejšie to urobiť, najlepšie na prvú-druhú klapku, lebo potom už zdržujete. Vyžaduje to od hercov povrchnú zručnosť a z tohto hľadiska to je nebezpečné. To vás nie vedie, ale vyslovene núti k rýchlym riešeniam a tie nebývajú najlepšie.
.nenarúša to skúšanie?
To nie. Iba ak v tom, že herci prídu a už majú za sebou pol pracovného dňa a sú trochu unavení. Ale rozumiem tomu, že herci hrajú v seriáloch, lebo v divadle si zarobia mizerne.
.nemenia seriály aj divákov? Chodia na seriálových hercov, a keď vyjdú na scénu, tak nastane šum a fotenie.
To neviem. Keď je inscenácia mizerná, tak to nezachráni žiadna hviezda.
.prečo inscenujete práve túto hru, teraz a tu?
Už dlho som chcel robiť Tennesseeho Williamsa. Je to autor, ktorý má pre nás, pre túto dobu istú nie triviálnu aktuálnosť. On píše o zrážke so svetom, s určitým agresívnym typom sveta, a jeho postavy, často ženy, v takom type sveta nedokážu žiť. Pre mňa je to vzrušujúce preto, lebo všeličo z toho práve zažívame. Williams je často považovaný za sentimentálneho básnika ľudskej, a zvlášť ženskej duše, ale to je podľa mňa veľmi zjednodušujúce.
.ako hodnotíte úspešnosť svojich inscenácií?
Jeden rozmer je ten, ako ste to sám schopný vyhodnotiť, aký máte z toho pocit, čo sa vám podarilo a čo nie. Druhá vec je, čo vám povie okruh známych z divadla, a tretím spôsobom, ako zistiť úspešnosť inscenácie, je predaj vstupeniek. Môžete si myslieť, že predstavenie je kvalitné, a vnímať pozitívne reakcie okolia, ale ľudia si na to lístky nekúpia, ani keby ste sa zbláznili.
.myslíte si v takom prípade, že diváci „nepochopili váš zámer“?
Je veľa predstavení, ktoré sú úspešné, a vážim si aj inscenácie, ktoré nie sú iba populárnymi kusmi. Ale niekedy sa predstavenie jednoducho nepodarí, alebo – aj to sa stáva – vy máte pocit, že sa podarilo, ale divákov z nejakého dôvodu nepriťahuje. Pravdupovediac, domnievať sa, že vec je úspešná, keď na ňu nikto nechodí, je trošku problematické. Dá sa to, ale na rozdiel od iných druhov umení, divadlo si nemôžete skryť do zásuvky.
.prečo by podľa vás mali ľudia chodiť do divadla?
Myslím si, divadlo – pokiaľ je to dobré divadlo – by malo priniesť divákom zážitok iného typu, než každodenne prežívajú. Nikto z nás už napríklad nepoužíva oheň ako naši predkovia. Máme technológie, ktoré nám ho prinášajú v sofistikovanejšej podobe, ale sú chvíle, keď si ten oheň sami založíte, niečo vám to prináša a nie je to utilitárne, je v tom niečo hlbšie. Podobný zážitok by si človek mal priniesť z divadla. Môžete si kúpiť DVD, stiahnuť si ho zadarmo z internetu, vo filmoch vidieť efekty a rôzne mimozemské príšery v troch dimenziách a to sa bude vyvíjať. Ale nemyslím si, že by tým potreba zapáliť si oheň zmizla. Je to ručná práca, nedá sa nič robiť.
Michal Dočekal/
Narodil sa v roku 1965 v Prahe. Ako gymnazista hral a režíroval v divadle Rubín, vyštudoval divadelnú réžiu na DAMU, pôsobil v Divadelnom spolku Kašpar a v Divadle Komedie. V súčasnosti je režisérom a umeleckým šéfom Činohry ND. V bratislavskom Divadle Aréna režíroval úspešnú inscenáciu Mikve, v Činohre SND inscenáciu T. Williamsa Konečná stanica túžba.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.