V koncoročnej knižnej ankete .týždňa bola Čierna zem Timothyho Snydera často spomínaným titulom. Je to kniha, ktorá hovorí veľa o minulosti, ...

Je spevák, ale nevie veľmi dobre spievať. Behá, ale nie preto, aby získaval endorfíny. Netrápi ho, či je na Marse život, ale že je na zemi smrť. Tomáš Ďurovka z Hviezdy.

Dielo z tisícky mien “nesmrteľných” darcov vytvorí Ilona Németh. Mená pôjdu do zeme.“Na úvod pracujeme s existujúcimi viac než tisíc menami ľudí, ktorí už prispeli do zbierky. Počet kapsúl pritom môže rásť neobmedzene s pribudajúcim počtom darcov až do ukončenia rekonštrukcie v roku 2014 alebo 2015”, doplnil kurátor projektu Fedor Blaščák. Komentárom k dielu bude tiež webová aplikácia – interaktívna mapa kapsúl s menami darcov, ktorá bude fyzicky umiestnená tiež vo foyer budúcej kunsthalle.

Pražské Staromestské námestie (cca 9 000 štvorcových metrov) a približne kilometer okolo neho je zvláštny kus zeme. Príjemná írska krčma so slovensko-americko-írsko-ukrajinsko-českým – vždy milým – personálom hneď vedľa Husovej sochy. Okolo Týnskeho chrámu sa dá doputovať do lacnej literárnej kaviarne a indickej reštaurácie, kam chodia študáci z okolitých (troch) fakúlt. Vedľa národná galéria a komplex (Ungelt) reštaurácií, barov, hotel, ktorý po revolúcii developoval M. G., Žilinčan, ktorý emigroval za komunizmu ako 15-ročný do USA.

Milí priatelia, Malé Karpaty sú mojím domovom. V tých vinohradoch a lesoch som prežil celé detstvo. Vtedy, priznám sa, mi to aj liezlo na nervy, no dnes oceňujem všetky detaily každého dňa, ktoré som tam strávil. Pod gaštanom a lipami som sa učil písať. Písmo mám krivé, také všelijaké, presne ako korene stromov, ktoré prerastajú túto zem. Včely bzučali, muchy robili neplechu. Mravce, ako píše básnik Mikuláš Kováč – nosili kúsky slnka.

Vyšiel Bulat Okudžava. Ruský básnik, prozaik, ale predovšetkým pesničkár. Dvojjazyčne, vo výbornom preklade Jána Štrassera a s cédečkom z Okudžavovho koncertu v Brne.

Začiatkom mája bolo v budapeštianskom Slovenskom inštitúte plno, ani špendlík by nebol padol na zem. Bolo to tak ako vo vrcholnom období inštitútu na začiatku 90. rokov.

Takýchto správ sme už čítali viac: 4. júna spadla v bratislavskom autobuse cestujúca, ležala na zemi po celý čas jazdy medzi zastávkou Aupark a zastávkou Most SNP. Nikto vraj na ležiacu ženu vodiča neupozornil, nikto jej nepomohol. Až po dojazde do konečnej zastávky oznámila jedna z cestujúcich vodičovi autobusu, že vzadu v uličke, pri posledných dverách, leží niekto na zemi. Potom vodič upozornil dispečing a k zranenej žene prišli zdravotníci a policajti.

V zemi Kvádov, nad Granuou. Posledná veta prvej knihy jednej knihy. Tá kniha má kníh dvanásť. A „zem Kvádov“ je naša zem, naša krajina, práve tento milý zdrap kontinentu, kde sa usídlili naši predkovia dajaké to storočie po Kvádoch. A Granua? Aj tá je naša, len v našom názve zmenila ženský rod za mužský: Hron. Nad jeho pokojnými vodami kdesi „v zemi Kvádov“ občas sedával, najpravdepodobnejšie kedysi po roku 176 n. l., cisár-filozof Marcus Aurelius, možno pod planou hruškou, možno pod jelšou, zaiste v tieni, a hovoril k sebe.

Na tanieri pôsobí ako čudný, priesvitný sezam. Na rozdiel od neho má však aj akýsi chvostík. Ligoce sa na slnku a po vložení do úst splní to, čo na tanieri sľubuje. Najšťavnatejšie zrnko na zemi – quinoa (čítame kinoa).