Bolo perfektné len tak si povystierať ruky a nadýchnuť sa, lebo ako píše poľský básnik Tadeusz Różewicz: „Dýchaj zhlboka. Pod zemou žiadne hlboké nádychy nebudú.“ Raz sme našli vo vedre utopeného vtáčika. Bol farebný a smutne mŕtvy. Vložili sme ho do veľkej zápalkovej škatuľky a so všetkou obradnosťou detského sveta sme ho pochovali do kamenistej pôdy pod šípový ker. Najradšej som mal však studničku pri ceste. Postavili a vybetónovali ju v časoch, keď nikomu nepatrilo nič a všetci mali mať všetko, takže bol čas aj na čistenie prameňov, aj na nezištné prenášanie kameňov. A v tej studničke pri ceste žili mloky a poviem vám, že to boli tie najlepšie mloky na svete. Keby ste ich poznali, určite by ste si ich obľúbili a ony by si obľúbili vás. Žiadna Čapkova Válka s mloky by sa nekonala. Ľúbil som ich nezištnou láskou a presne takou ľúbili ony mňa. A potom povracali ukradnuté vinohrady potomkom pôvodných majiteľov – deťom, ktorým v meste zmäkli dlane. Ony zo strachu, aby im azda opäť ich zem nikto neukradol, obohnali ju plotmi. Potom tam rok chodili a neskôr iba raz za rok. Teraz je to všetko zarastené, opustené, z čoho majú úžitok najmä zajace, lebo tam majú svoje pelechy. A tak je nejako dobre na svete a teším sa, že kríza vrcholí a hrá do kariet môjho sebeckého sveta, ktorý má šancu zostať zachovaný. Teším sa z nepredajnosti tejto krásy, aj z toho, že developerom došiel dych. Milí priatelia, človek by mal vedieť, odkiaľ pochádza, aby pochopil, kadiaľ má kráčať a kam sa môže vždy vrátiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.