Ukrajinský prezident Petro Porošenko si pred niekoľkými dňami mohol po prvý raz vychutnať pocit víťaza. Po niekoľkomesačných tvrdých bojoch sa podarilo ukrajinskej armáde a jednotkám Národnej gardy oslobodiť státisícové východoukrajinské mestá Slavjansk a Kramatorsk.

Krátko po tom, ako som sa naučila, že čokoládové bonbóny sú sladké a oheň páli, som zistila aj to, že Kubánci sa môžu zapisovať do organizácií, ktoré vymyslel a založil štát, ale aj to to, že sú exemplárne trestaní, ak si chcú založiť svoje vlastné organizácie alebo združenia. Presne v duchu tejto logiky deti automaticky vstupovali do pionierskej organizácie, ženy sa po dovŕšení štrnásteho roku stávali členkami ženskej organizácie, susedia sa združovali vo výboroch na obranu revolúcie a robotníci sa stali členmi jediného povoleného odborového zväzu v krajine. Okrem toho sa, samozrejme, študenti združovali vo svojej konfederácii, rovnako ako poľnohospodári v tej svojej, v jednom aj druhom prípade celoštátnej. Zdalo sa, že sme všetci niekde združení.

„Šľak ma ide trafiť,“ ako písaval vo svojich stĺpčekoch pán Satinský, keď musím ísť kvôli detským topánočkám do Eurovei. Prechádzam okolo miesta, kde stálo divadlo Stoka, kde muselo padnúť, byť zbúrané, aby uvoľnilo miesto čomusi novému, ale čomu vlastne? Nech sa prepadnem, na tom mieste do dnešného dňa nie je postavené nič. Nič. Oproti vysokým skleneným budovám je jeden modrý, umelohmotný plot. Za plotom rastie burina a tam, kde divadlo pokojne mohlo stáť aj dnes, žiť z krčmy bohato navštevovanej turistami, rastie burina vysoká tri metre.

Moja provokatívna téza znie: To, čo sa zväčša nazýva „sexuálnou revolúciou“, žiadnou revolúciou nie je. Naopak, ide o reakciu v politickom zmysle, čo znamená návrat k pohanstvu.

Keď prišla Aliancia za rodinu s referendom, napadlo mi, či sa ním neublíži homosexuálom, ale paradoxne aj katolíkom. Dnes je moja obava ešte silnejšia.

Televízny škriatok Fidlibum spolu s potkanom Otkom vychovávajú a vzdelávajú malé Čudo, ktorému prischne meno Anička, a tak sa z nej stane Kukanička. V praxi to vyzerá tak, že jej rozprávajú všakovaké príbehy. Tie sú nielen zábavné a hravé, ale predovšetkým poučné, zhrnuté v nádhernej autorskej knižke Prečo Fidlibum kuká a nie je kukučka? spisovateľky Halky Marčekovej, ktorú ilustrovala Martina Matlovičová. Fidlibuma môžu deti poznať aj z televíznej relácie, ktorej dramaturgičkou je autorka knihy, ale my ho s dcérou nesledujeme, vystačíme si s čítaním a pozeraním obrázkov.

V Košiciach to bolo tak: volebná komisia ešte hádam ani nezačala poriadne spočítavať hlasy a každému pozorovateľovi bolo jasné, ako to dopadne. V centrále Rudolfa Bauera, ktorého pritom podporilo vo voľbách deväť pravicových strán, bolo ako na kare. Okolo desiatej tam sedelo asi dvadsať ľudí, zväčša neznáme tváre, na stoloch skromné pohostenie a pochmúrna nálada. Kandidát Rudolf Bauer mal už okolo desiatej rezignovane smutný úsmev, hoci pred televíznymi kamerami ešte hovoril, že tento model zjednotenej pravice by mohol byť príkladom aj pre iné mestá.

Vstupom Penty do médií sa završuje proces, na konci ktorého ostal .týždeň poslednou mienkotvornou tlačou, ktorú nevlastnia oligarchické skupiny. A prišiel tweet. Môžeme to ustáť?

Celovečerný dokument o predčasne zosnulom hokejistovi videlo už v prvý deň premietania v našich kinách takmer jedenásťtisíc divákov. Ak sa mu takto bude dariť naďalej, môže sa snímka 38 stať jedným z najúspešnejších filmov roka. Potom môžeme smelo tvrdiť, že sme taký kultúrny národ, že pred blockbustermi a umeleckými snímkami dávame v kinách prednosť kráľovskej disciplíne kinematografie – dokumentom. A nie hocijakým, ale dokumentom s názorom, ktorých ambíciou nie je zaznamenať čosi „objektívne“, nezaujato, ale účelovo a tendenčne, ako to robí napríklad demagóg Michael Moore.

V časoch môjho druhého rímskeho služobného pobytu vo funkcii vedúceho zastupiteľského úradu Slovenskej republiky pripadla na mňa v októbri 2006 povinnosť zorganizovať v priestoroch nášho veľvyslanectva tzv. komunitárny obed, čiže obed pre veľvyslancov všetkých členských krajín EÚ, a pozvať k stolu niekoho, kto by bol schopný obohatiť prítomných o dajaké informácie, názory, postrehy atď. užitočné pre ich prácu a najmä pre vzťahy zastupovanej krajiny s krajinou prijímajúcou.