Nájdených 359 výsledkov pre výraz „dorota Nvotová“
.týždeň

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Tu niekde sa končí Bratislava. Aj Bratislava. Časť jej duše. Som v Rumunsku, na delte Dunaja a plavím sa na lodi cez nespočetné množstvo malých kanálov, vodných križovatiek a bažín. Vtáky. Stovky vtákov. Zeleň, zeleň, zeleň. Voda okolo nás tečie a ja sa snažím zachytiť nejaký známy zápach bratislavského Dunaja. Je to tá istá voda, pretiekla mojím mestom, nabrala pachy, špinu, ľudské príbehy, možno aj nejakého samovraha a prišla až sem a tu sa so mnou stretáva. Stretli sme sa zhruba na polceste – ja z Moskvy, ona z Bratislavy a tu spolu teraz trávime poriadne ufučané popoludnie.

.týždeň

Kto je Patrick Modiano

.dorota Likerová .časopis .profil

Francúzsky prozaik, scenárista a dramatik Patrick Modiano sa minulý štvrtok stal laureátom Nobelovej ceny za literatúru. Zaradil sa tak k ďalším známym francúzskym nositeľom tejto ceny Švédskej kráľovskej akadémie, akými sú napríklad Albert Camus, Romain Rolland či André Gide.

.týždeň

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Ja som za slobodu. Som za slobodu všetkých, čo chcú patriť niekam inam. Či už do inej krajiny, alebo iného spoločenstva. Môj pohľad na vec je veľmi, veľmi jednoduchý a naivný. Myslím si, že hranice, akékoľvek, sú úplne zbytočné. Čiara na mape. Čiara v mysliach. Veď sme, preboha, všetci obyvatelia jednej zeme, všetci sme deti jedného Boha. Lebo čiara sú len peniaze, nie šťastie. Nech si každý ide, na ktorú chce časť čiary, nech ho nikto nenúti presúvať sa a ani mu v tom nikto nebráni. Nech tí, čo okupujú, radšej skúmajú doma hranice svojej mysle, nech tí, čo sa bránia, nechajú odísť tých, čo nechcú zostať.

.týždeň

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Niektoré veci sú všade na svete rovnaké. V iných farbách, tvaroch, končinách, ale ľudia majú krásnu vlastnosť prejavovať sa takmer rovnako, nech pochádzajú odhocikiaľ. Matka starajúca sa o dieťa ‒ ok, nemá kočík a cumeľ, ale má tú istú lásku, nehu a strach. Šofér autobusu, vždy rovnako dôležitý – v Indii či na Slovensku. Úradník jediaci svoj obed v kancli. Namyslený biznismen v aute so šoférom parkujúci v strede križovatky.

.týždeň

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Stále na tú Moskvu len nadávam, a tak som sa rozhodla napísať aj niečo pozitívne. A to o parku Sokolniki. Ľudia, každý park na svete ktorý som doteraz navštívila, sa môže schovať. Kvantum zelene a neuveriteľné spektrum kultúrnych vsuviek. Na pekných chodníčkoch lemovaných lavičkami stretávame rodinky, bicyklujúce sa na tých rodinných bicyklo-vozíkoch, čo sa tu dajú prenajať spolu so segwaymi a rôznymi elektrickými kolobežkami a jednokolesovými bicyklami všetkých tvarov.

.týždeň

Ocami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

V slovenčine chýba slovo „busking”. Nie, nie je to kráľ autobusov. Znamená hrať na ulici. Na gitare, na saxíku, na čomkoľvek. To slovo asi nechýba náhodou. Kým gitaristov a saxofónistov občas v centre Bratislavy vídať (kým ich nezrušia policajti, lebo aj to je zarábanie a aj na to treba papiere), tam niekde sa to aj končí. Občas slepý harmonikár či cigánsky huslista. Žila som v centre pol života, ale muzikantov som videla málo. Aj ja som sa pokúsila 15-ročná ísť na ulicu so saxofónom, ale netrvalo ani dvadsať minút a fízli ma vyhodili.

.týždeň

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Pokiaľ nepotrebujete, aby vás po kúpaní štípala koža od soli, tak potom má Lago di Garda všetko ostatné z poriadnej letnej dovolenky. Človek sa cíti ako pri mori, ale nie je pri mori, lež pri obrovitánskom jazere pod Alpami. Jazero je koldokola obsypané staručkými mestečkami a záhradami a naokolo sa pomaly, ale isto dvíhajú veľhory. Chvíľku mi trvalo, kým som mamu a sestru presvedčila, že pôjdeme tento rok sem, a nie klasicky k moru do Chorvátska. „Ale veď tam nie je more!” vraveli obe vodné stvorenia (mama dokonca vyhlásila že by chcela byť človek obojživelník...).

.týždeň

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Jedna z vecí, ktoré ma na nedávnom výlete na Sicílii najviac fascinovali, bolo posedávanie na ulici. Sicílčania to asi robia zo všetkého najradšej. Hlavne starí dedkovia v oblekoch a klobúkoch. Pár starých plastových stoličiek, niekedy aj lavička, a už majú o zábavu postarané. Po sieste sa tam vyvalia, kým ich ženy pripravujú večeru, sedia, niekedy aj nad novinami a diskutujú. Pozorujú svet, tých zvláštnych mladých ľudí, čo neposedávajú, ale namiesto toho sa stále za čímsi honia a s pokojnými úsmevmi im ubieha čas na tomto svete. Keď raz budem na dôchodku, nebudem robiť nič iné, len posedávať.

.týždeň

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Ľudia sa okrem iného delia na tých, čo siahnu po každej novinke, a na tých, čo silou-mocou udržiavajú v ich živote všetko tak, ako bolo. Ja patrím skôr k tým prvým, ale hanbím sa za to a obdivujem tých druhých. Všetky tie výrobky s krikľavými nápismi „New!“ a „Novinka!“ alebo „Nové!“, čo na nás denne vykrikujú zovšadiaľ, kam pozrieme, nie sú tými jedinými novinkami, ktoré mám na mysli. Aj keď včera som sa v sprche veľmi počudovala, keď polo na šampóne napísané, že obsahuje olej z marule.

.týždeň

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Dlho som bola presvedčená o tom, že Slováci sú hádam ten najodutejší národ na svete. Myslím tým absenciu bezdôvodných pouličných úsmevov, úsmevov v obchode, na úradoch a pri stretnutí s neznámymi. Áno, pokiaľ sa s človekom spoznáte bližšie, zistíte, že nie je zas až taký debil, ale podľa jeho úvodného výstupu s ním nemáte veľmi chuť spoznávať sa. Ľudia u nás sa prosto bezdôvodne neusmievajú. Smejú sa na vtipoch, pri telke alebo keď sa niekto potkne, ale tie malé, milé osobné úsmevy tu skrátka chýbajú. Veď si len spomeňme, koľkokrát sme stáli vo výťahu s neznámymi ľudmi. A čo sa dialo? Kedysi sa kukalo do zeme, dnes sú poruke smartfóny.