Kemp sme si zložili priamo pod posvätnou Krištáľovou horou. Bol spln. Mesiac osvetľoval horu a naše oddychujúce kone. Sedem z nich sa niekam stratilo, naši koniari strávili celú noc behaním po kopcoch. Vonku však bolo svetlo a…úplne magické. Nevieme, čo od toho buddhistického festivalu, čo sa tu v 4 100 metroch v Nepále koná raz za 12 rokov, čakať. Už v noci sme registrovali stovky malých svetielok. Pútnici sa vybrali na koru – krúženie okolo posvätnej hory, ktoré trvá 12 hodín a treba prekonať dve vyše 5 000-metrové horské sedlá. Niektorí pešo, iní modliac sa a hádžuc sa o zem pri každom kroku. Keď sme ráno zišli do Shey Gompy na miesto samotného festivalu, ocitli sme sa v nejakom bizarnom filme.

Vydanie zbierky poviedok Etgara Kereta Zrazu klope ktosi na dvere je prvý prekladom beletrie z hebrejčiny do do slovenčiny. Ale to zďaleka nie je jediná kvalita tejto pozoruhodnej knihy.

Na otázku moderátora relácie Lampa Štefana Hríba, či sa inšpiroval Martinom Lutherom Kingom a Obamom, odpovedal Daniel Lipšic, že ani nie, že vychádza zo sna každého človeka, ako urobiť život svoj a svojej rodiny, komunity lepším, zo sna, pri ktorom by mala ľuďom skrsnúť nádej na lepší život, na lepšie, krajšie Slovensko a dodal, že Slovensko by malo byť krajinou, kde štát aj politici pomáhajú ochrániť nie oligarchov, ale slušných ľudí. Sen o krajine nie je v slovenských politických dejinách ničím novým. Dá sa dokonca povedať, že je ich kľúčovou témou.

Vedel som, že to raz príde, akurát som nevedel, kedy a ako sa k veci postavím. A je to tu. Mám dodať do .týždňa pravidelnú glosu a nič mi nenapadá. Sľúbil som spoluprácu žilinskému večerníku, dlho som už nič nezavesil pod svoj blog, mám dohodu aj s Jakubom Kratochvílom na blog .týždňa a tak ďalej. Boli časy, keď som mal doma pripravených hneď niekoľko textov a permanentne som štval Petra Zajaca alebo Jana Štrassera, keď som namiesto jedného textu posielal hneď tri. A zrazu nič.

Španielsko a Taliansko vraj vyhrali bitku nad Angelou Merkelovou. Najprv na júnovom summite, kde „musela“ súhlasiť s rozšíreným použitím eurovalu (pôžičky priamo bankám, nákupy dlhopisov). Neskôr mala prehrať aj druhé kolo na stretnutí ministrov financií, kde si Madrid vybojoval ročný odklad plnenia cieľa rozpočtového deficitu.

Mali sme, my Trenčania, skutočne šťastie. Okrem toho, že sme mali Matúša Čáka a panovali sme vtedy celému vesmíru, z čoho vyplýva, že sme najšikovnejší na svete, mali sme aj CHVM. Na pódiu samé srandičky, zosmiešňovanie iných, ale aj seba, doposiaľ si spomínam na to, ako v prejave dokázali spomenúť virtuozitu takého Petra Nagya... a sála sa smeje...

Len máločo z toho, čo prežívame, nás prežíva: Dejiny obrazov v minulosti a v prítomnosti žijú v rytme vytesnenia a návratu vytesneného. Človek necháva k sebe znovu prichádzať obrazy, združené v asociačných a fantomatických chumáčikoch.

Ešte pred rokom bol zabudnutým umelcom, odsúdeným na spomínanie na bohatú, veľmi vzdialenú minulosť. Dokonca si sám o sebe myslel, že je len „jarmočným“ spevákom, ktorý môže vystupovať po dedinách, malých mestečkách alebo na mítingoch politických strán. Lenže všetko zmenila jedna pieseň.

„Toto nie je čas na bilanciu, toto je čas na bodku,“ znie prvá veta glosy Petra Zajaca z predpredminulého čísla .týždňa. Tiež mám pocit, že sa kamsi vytratila kontinuita na rok 1989, solidarita generácií, étos v politike. Príliš veľa marketingu, hier s médiami, gest a rečí.

Meteorológ Peter Jurčovič vstáva o pol šiestej, spať ide o jednej, s malými prestávkami na iné nemyslí, len na počasie. Naštartuje počítače, zistí, čo sa zmenilo, pokiaľ spal, a o trištvrte na šesť už dáva prvý rozhovor do rádia.