Skvelé roky sú preč a tú našu strednú Európu čakajú horšie časy. Napríklad je dosť možné, že už v tomto roku sa ukáže, že peniaze z Bruselu, na ktoré sme si v priebehu minulých rokov zvykli, a tak nejako ich zahrnuli do svojich štátnych rozpočtov, čoskoro nebudú, alebo ich bude omnoho menej. Väčšina krajín západnej Európy, ktoré dávali do spoločného únijného rozpočtu výrazne viac peňazí, než koľko z neho dostávali, majú a budú mať problémy samy so sebou. A ich ochota dávať niečo na chudobný a až na výnimky omnoho menej zadlžený Východ bude výrazne menšia, ako bola.

Na začiatku roka nebolo jasné, že padne naša vláda, že skončí Kaddáfí, Mubarak aj Bin Ládin, ani že euro bude čeliť zániku. Ale to všetko bolo naprogramované v rozhodnutiach z minulosti.

Emil, nebudeš mi veriť, ale bol som v Univerzitnej knižnici. Ako som sa tam ocitol? Spoločne s ďalšími dôchodcami z nášho starobinca. Zbehlo sa to takto. Ponúkli nám spoločnú návštevu mestských kúpeľov, zadarmo, ako pozornosť podniku v tzv. predvianočnej atmosfére, lebo vtedy je načase robiť dobré skutky, aby mali všetci čisté svedomie.

Niektorí nad ňou ohŕňajú nosom, nie je im dostatočne dobrá ani v záhrade, nieto na tanieri. Pritom, ktorá zelenina sa môže pochváliť tým, že o nej vznikla rozprávka, pri ktorej sa učia deti čítať? Jedine cvikla!

Niekedy si v tých našich novinách, kde je vekový priemer okolo dvadsaťpäť rokov, pripadám vážne starý. Mnohí moji kolegovia, čo pred pár rokmi dokončili vysokú školu, alebo ani to nie, sa len nechápavo usmievajú, keď im vykladám o zážitkoch z vojny o Náhorný Karabach, týždennej vojne o Slovinsko a podobne. Asi najviac neveriaco sa však v poslednom čase zatvárili, keď som začal spomínať na jednu zo svojich služobných ciest, ktorú som absolvoval s Alexandrom Dubčekom.

Schody domu, presne tam, kde bola naša revolúcia vyhlásená za socialistickú, sa zrútili. Skupina trinástich zúfalých ľudí okupuje kostol v centre Havany. Polícia ich zatkla a vyniesla uprostred noci. V televízii vysielali reportáž o tom, ako ľudia ničia mosty, aby si postavili domy. Arcibiskup uverejnil v komunistických novinách text, ktorý svojím tónom bojuje s oficiálnymi úvodníkmi. Zemiaky sa v stánkoch objavujú iba sporadicky. Hip-hopový hudobník je zatknutý len preto, že jeho syn protestoval, ako s ním zaobchádzali, keď zobral fotografiu revolucionára Camila Cienfuegosa z vestibulu školy.

Pred časom sme textom Prečo čítať Shakespeara začali seriál o najvýznamnejších autoroch západného kánonu. O tom, prečo treba čítať Homéra a v čom to môže byť inšpiráciou aj pre našu politickú pravicu po voľbách, píše Matúš Porubjak.

Po prelistovaní fotografickej knižky plnej citu, emócii a naliehavosti mám zvláštny pocit. Tibor Huszár, autor vyznačujúci sa špecifickým talentom nachádzať cez hľadáčik prchavé okamihy a urobiť ich súčasťou našej individuálnej a kolektívnej pamäti, sa v tejto knižke, pre neho asi najosobnejšej, obrazovo akoby znovu hľadal.

Na každú vyčítavú otázku dostávam rovnakú odpoveď. „That's Nepali culture!” vravia mi kamaráti muzikanti, s ktorými trávim už mesiac v štúdiu, keď sa ich pýtam, prečo musia večer jesť doma, aj keď sú už dospelí. To isté mi odpovedajú, keď chcem vedieť, prečo ich rodičia a okolie nútia ísť pracovať na Blízky východ. Je to najnovší trend v našich končinách. Vyhnať talentované decko, ktoré má na to, aby z neho niečo bolo, pracovať do Dubaia alebo Qataru, kde je za posledného psa. Bez kariéry, bez rodiny, len ako mašinka na transfer peňazí od Arabov k Nepálcom, na účty mamy, babky, sestry, sesternice a aj jej manžela, ktorý zakladá nový biznis.

My Česi to poznáme z Karlových Varov alebo z turistického centra Prahy, vy Slováci občas z Vysokých Tatier. Nápisy azbukou, podniky, kde majú jedálne lístky najskôr v ruštine a až potom v domácom jazyku či v iných cudzích jazykoch. Rusi tu, jednoducho, pol storočia boli, a hoci ich vojská a naša podriadenosť voči Moskve zmizli už pred dvadsiatimi rokmi, tak tu Rusi zostali. A s nimi aj ruština. Už to zďaleka nie je prvý jazyk, ale v súboji s takou francúzštinou alebo španielčinou vcelku obstojí. Po generácii dnešných tridsiatnikov, ktorí azbuku neovládajú, tak v Česku vyrastá generácia ďalšia, ktorá sa o ruštinu prirodzene zaujíma a možno ju aj dosť veľká jej časť bude zase ovládať.