Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stredná Európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .týždeň vo svete

My Česi to poznáme z Karlových Varov alebo z turistického centra Prahy, vy Slováci občas z Vysokých Tatier. Nápisy azbukou, podniky, kde majú jedálne lístky najskôr v ruštine a až potom v domácom jazyku či v iných cudzích jazykoch. Rusi tu, jednoducho, pol storočia boli, a hoci ich vojská a naša podriadenosť voči Moskve zmizli už pred dvadsiatimi rokmi, tak tu Rusi zostali. A s nimi aj ruština. Už to zďaleka nie je prvý jazyk, ale v súboji s takou francúzštinou alebo španielčinou vcelku obstojí. Po generácii dnešných tridsiatnikov, ktorí azbuku neovládajú, tak v Česku vyrastá generácia ďalšia, ktorá sa o ruštinu prirodzene zaujíma a možno ju aj dosť veľká jej časť bude zase ovládať.

Môže k tomu prispieť aj to, že sa ruština možno čoskoro stane jednou z oficiálnych alebo prinajmenšom polooficiálnych rečí Európskej únie. Nie je pri tom až také dôležité, aký je výsledok víkendového referenda o zavedení ruštiny ako oficiálneho jazyka v Lotyšsku. Mám Pobalťanov rád, prechovávam k nim isté prirodzené sympatie. To, čo prežili po sovietskej okupácii v roku 1939, podľa mňa úplne zdôvodňuje skutočnosť, prečo sa neskôr radšej mnohí pridali k Nemcom, aby svoju krajinu ubránili pred Stalinovým Sovietskym zväzom. Likvidácia celej národnej elity, asimilácia Rusmi, príchod stoviek tisícov ruských prisťahovalcov, z ktorých väčšina v Pobaltí zostala z rôznych dôvodov aj po roku 1990, keď tri malé baltské krajiny opäť získali nezávislosť – to všetko  zdôvodňuje nechuť týchto národov k ruštine a k Rusom.
Na druhej strane platí, že vstupom Lotyšska, Estónska a Litvy do EÚ sa Rusi stali najväčšou národnosťou Európskej únie, ktorej jazyk nie je oficiálnym jazykom EÚ, a to napriek tomu, že veľká časť týchto Rusov má európske občianstvo. Ak zarátame aj ruských prisťahovalcov do Nemecka, Česka, Rakúska a Francúzska, nebude asi ďaleko od pravdy vyhlásenie „ruskej“ europoslankyne Tatjany Ždanokovej, podľa ktorej je ruština materčinou deviatich miliónov občanov EÚ. Z tohto pohľadu je skutočne čudné, že ho Únia za svoj jazyk nepovažuje a že ruština nemá ani status „polooficiálneho jazyka“, aký patrí napríklad katalánčine či bretónčine. Ja viem, mnohým ľuďom už aj tak pripadajú preklady rokovaní Európskeho parlamentu a dokumentov či smerníc Únie do národných jazykov ako vyhadzovanie peňazí. Iste, niečo to stojí, hoci ja si myslím, že počítače to časom pomerne elegantne vyriešia, a možno že už o niekoľko rokov nebudú „živí“ prekladatelia vôbec potrební. Ale zatiaľ potrební stále sú a mať ruštinu ako jeden zo svojich jazykov by Únia mala.
Pretože v Európskej únii by sa nemala vytvárať žiadna sorta ľudí druhej kategórie, hoci by to malo z rôznych dôvodov, ktoré Pobalťania nepochybne majú, aj reálny základ. Samozrejme, pomery v krajinách, kde žije 30 až 50 percent ľudí, ktorí sú tak ako Rusi v Pobaltí prinajlepšom trpení, nemôžu byť jednoduché.  Zvlášť keď majú za chrbtom svoj skoro stopäťdesiatmiliónový štát, navyše štát, ako je Putinovo polodiktátorské Rusko. Ale to by tak či onak nemalo byť hlavné pri uvažovaní, čo s ruštinou v Európskej únii. Napokon, keby ste sa spýtali Francúzov či Nemcov, ako oni zmýšľajú o európskej budúcnosti Ruska – napríklad v porovnaní s takým Tureckom či arabskými štátmi na severe Afriky, som presvedčený, že vo výbere Rusi verzus Turci by Rusi rozhodne zvíťazili.
Rusko a Rusi v európskych dejinách posledných troch storočí hrali navyše často veľmi zásadnú rolu. A hoci sa to nám, čo si ešte pamätáme moskovskú okupáciu z augusta 1968, ťažko pripúšťa, často to bola aj rola pomerne pozitívna. Ruská kultúra a jej prostredníctvom ruština sú jednoducho prirodzenou súčasťou európskeho priestoru. A azbuka, založená na gréckom písme a odkaze Byzancie, je abecedou, ktorú by Európan mal aj v budúcnosti poznať. Prinajmenšom tak ako grécke písmo.
V Európe totiž vždy platilo, že najhoršie predsudky a nenávisti nevznikajú  zo vzájomného styku a narážania rôznych kultúr či národov, ale plodia ich neznalosť, predsudky a prehliadanie.
Áno, je to tak, že už teraz s nami v Európskej únii žijú milióny ľudí, ktorí hovoria po rusky. Ruština sa tak prirodzene stala jedným z európskych jazykov. A nie je na tom nič, naozaj nič zlé. Práve naopak.

Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite