Hovorí sa, že krajiny žijú z idey, na ktorej boli založené. Aká idea teda stála pri založení Československa, ktorého 100. výročie si budeme v najbližších dňoch pripomínať? Idea demokracie, kultúry alebo vzdelanosti? Túto aj mnohé ďalšie témy nájdete v novom .týždni.

Cestovateľky, ktoré s batohom na chrbte brázdia svet už niekoľko rokov hovoria, aké to je, keď ženy cestujú samé. Dá sa dlhodobo žiť nomádskym spôsobom života? A čo je to vlastne to zodpovedné cestovanie? Rozprávajú novinárka Magdaléna Vaculčiaková a Ivana Grešlíková.

Zase sedím vo vlaku madzi Bratislavou a Prahou. V tomto svojom súkromnom Československu žijem už štrnásť rokov. Našťastie patrím do generácie, ktorú hádky o štátnom zriadení minuli. Som z generácie zvyknutej na otvorenú Európu bez hraníc a vojen.

Osmičkový rok nám približuje aj postavenie Československa vo víre udalostí roku 1938. Maďarsko vtedy začalo nastoľovať požiadavky ohľadne svojej menšiny. 30. septembra bola v Mníchove podpísaná štyrmi veľmocami dohoda, ktorou sa Nemecku odstupuje pohraničné územie Česka, kde žili prevažne Nemci.

V našej obci pribudlo šesť nových rodinných domov. Mladí ľudia tu chcú dlhodobo žiť a pracovať. A to aj keď si mnohí na Zemplíne hovoria, že za socializmu bolo lepšie.

Jakub Betinský už 11 rokov študuje v zahraničí. Žil v Taliansku, Belgicku a dnes aj s manželkou v Anglicku. Nahráva podcast Pravidelná dávka, kde približuje praktické a teoretické problémy, ktoré rieši jeho vedný odbor – filozofia.

Bavorsko žilo v posledných týždňoch nielen Oktoberfestom, ale aj kampaňou pred kľúčovými voľbami. Všetky oči sústredili pozornosť na stranu CSU, ktorá zažíva najväčšiu politickú porážku od päťdesiatych rokov minulého storočia.

Južné moria sa Austráliou a Novým Zélandom nekončia, ale začínajú. Za nimi ležia tisícky ostrovov a ostrovčekov, ktoré žijú svoj vlastný pokojný život mimo záujmu verejnosti. O to autentickejšie sú zážitky, ktoré tu absolvujeme. Kombinácia vyspelej Austrálie a tradičných spoločenstiev na ostrovoch.

Keď som žila v Rakúsku, môj sused na ubytovni sa volal Hatem. Chlap zo Sýrie, ktorý mal 36 rokov a stále študoval. Len na študentské víza totiž vedel ostať legálne v Európe, zatiaľ čo v Sýrii číhala vojna.

Po rôznych ťaživých témach by to už azda chcelo aj niečo humorné na odľahčenie, nech nie som v tých stĺpčekoch taký morózny a suchopárny tragéd. Napríklad o mozgovom zvrásnení orechových plodov. Lenže žijeme osmičkový rok a od jeho začiatku sa u nás dejú nevídané, neslýchané veci.