Táto malá a malebná krajinka má niekoľko archetypálnych obrazov a nie všetky sa dostali na mince alebo na bankovky. Zaznamenávajú ich generácie fotografov dokumentaristov, pričom tí mladší tradičné videnie opúšťajú. Nemusíme začínať Karlom Plickom či Martinom Martinčekom, stačí spomenúť dvoch Čechov – Markéta Luskačová pred polstoročím zaznamenávala pätnikov, Josef Koudelka Cigánov. No ak by sme mali vytvoriť pomyselný rebríček „najslovenskejších“ tém – v zmysle ich typickosti – tak by jednoznačne zvíťazili pastieri, salaše a biele ovečky, roztrúsené ako tie obláčiky na pastvinách pod Kriváňom či pod iným vrchom.

Milí priatelia. Sloboda má v sebe zradný rozmer neporozumenia. Ste slobodný, nikoho neohrozujete, no vždy sa nájde niekto, kto by vás chcel napchať do šablón vlastného nešťastného života. Pre vaše dobro. O nič iné nejde. Najabsurdnejšie na tom je, že tí, čo vás chcú spútať, nie sú ani sudcovia, ani dozorcovia. Sú to samotní väzni a niekedy to ani nemyslia v zlom. Namiesto toho, aby sa zbavili pomyselných pút, nasadia ich aj vám. Chcú, aby ste lamentovali s nimi, aby ste spútavali iných, aby ste sa vzdali, zhrbili a kráčali na galeje, lebo presne takto sa to má. Z hlbín detstva sa mi vynára skutočná filmová postava. Hrdina. Vo filme nikdy nehral, ale nehral ani svoj život.

Milí priatelia, každý je hlavným hrdinom v príbehu svojho života. Môžeme byť akokoľvek empatickí, môžeme sa akokoľvek obetovať, vlastné ego sa ťažko potláča. Brat Pimen je mníchom v ukrajinskom gréckokatolíckom kláštore. Hovoril mi o večných sľuboch. Skladajú sa tak, že predstavený kláštora adepta „postrihne“. Cvak nožnicami prameň vlasov – a je to, si v tom navždy. Predstavený však najprv prikáže mníchovi, aby mu tie nožnice podal. Keď mu ich podá, predstavený ich hodí na zem a povie, aby mu ich mních opäť podal. Toto sa udeje niekoľkokrát, aby sa preverila poslušnosť a pokora mladého mnícha. Priznám sa, vytočilo by ma to do nepríčetnosti, nožnice by som hodil o zem a všetkým by som sa poďakoval, že „nazdárek“. Asi preto nie som mníchom. Neviem sa vzdať sám seba.

Milí priatelia, celoživotne sa vyhýbam tematickým príspevkom. Naivne si myslím, že budem nadčasový a moje postrehy pretrvajú. Napriek tomu ma niekedy atmosféra výročí či sviatkov prikvačí a ja neodolám. Tak dnes píšem článok o vianočných darčekoch. Neviete si ani predstaviť, koľko nezmyslov som už nakúpil svojim blížnym. Dokonca som aj nejaké veci vyrobil.

V divadelnom štúdiu súboru Disk v Trnave na Kopánke mala premiéru inscenácia Opulentná sviňa. Je to zvláštna správa o svete, o tom, čo žijeme, ako sa nám darí, kam sme sa dostali.

Keď som prišla z pôrodnice domov, chvíľu som sa pozerala na pákovú batériu nad drezom v kuchyni a rozmýšľala, ktorým smerom tečie studená a ktorým teplá voda. Prázdno. Moja sestra tvrdí, že pôrod je osvietenie. A to som mala pôrod, ktorý môžem považovať za životný zážitok! Tak ako iní investujú do exkluzívnej dovolenky v neznámom, krásnom svete, my sme investovali do pôrodu v neznámom, krásnom, rakúskom zdravotníctve. Pôvodne som túžila rodiť do vody, a to sa dalo v Hainburgu, v nemocnici, ktorá je od nášho petržalského bytu vzdialená pár minút autom, bez problémov.

Nájdeme ich skoro v každom lepšom kompóte, to znamená najmä v tom od mamy či starej mamy. Nesmú chýbať vo varenom víne či v punči. Podobajú sa na malé klinčeky na čalúnenie a rovnako sa u nás aj volajú.

Hovorí sa, že fotografia je veľmi výrečná aj bez slov. Tak ako matematika a hudba, aj fotografia je skutočne univerzálny jazyk. Chápu a vnímajú ju všetci tí, čo sa na ňu pozerajú, bez ohľadu na to, na ktorom kontinente sa nachádzajú. v malej stredoeurópskej krajine, ktorá sa nazýva Slovensko, zaznieva hlas fotografie veľmi silno a zreteľne v časopise .týždeň. Slovensko, veľké ako polovica amerického štátu Indiana, má len 5,4 milióna obyvateľov. K tomuto publiku a tiež k Slovákom v zahraničí sa obracia .týždeň už od roku 2004.

V olympijskej publikácii Imricha Hornáčka o Mníchove a Sappore 1972 má kapitola o biatlone názov „Bež a páľ!“ Biatlon bol vtedy pomerne mladým olympijským športom (v programe od 1960), mal dve disciplíny (preteky na 20 km a štafetu). Dnes by sme mohli jeho čarovnú formulku rozšíriť na „rýchlo bež a rýchlo páľ!“

Nemotorný vták s dlhým zobákom mal v logu firmy vtipne symbolizovať letectvo. Online predaj leteniek zase symbolizuje zakladateľka portálu Pelikán Tatiana Ondrejková.