Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Lotroviny Pištu Vandala

.štefan Chrappa .časopis .osobnosti

Milí priatelia. Sloboda má v sebe zradný rozmer neporozumenia. Ste slobodný, nikoho neohrozujete, no vždy sa nájde niekto, kto by vás chcel napchať do šablón vlastného nešťastného života. Pre vaše dobro. O nič iné nejde. Najabsurdnejšie na tom je, že tí, čo vás chcú spútať, nie sú ani sudcovia, ani dozorcovia. Sú to samotní väzni a niekedy to ani nemyslia v zlom. Namiesto toho, aby sa zbavili pomyselných pút, nasadia ich aj vám. Chcú, aby ste lamentovali s nimi, aby ste spútavali iných, aby ste sa vzdali, zhrbili a kráčali na galeje, lebo presne takto sa to má. Z hlbín detstva sa mi vynára skutočná filmová postava. Hrdina. Vo filme nikdy nehral, ale nehral ani svoj život.

Jednoducho bol. Volal sa Karol a žil vo vinohradoch. Zlomové okamihy života ho polámali. Hovorilo sa o ňom, že „predtým“ býval normálny. Mne pripadal normálny. Takýchto valibukov boli plné rozprávky. Robili hrdinské činy, alebo neplechu, ale boli sympatickí. Bočil od ľudí a ľudia bočili od neho, no rovnobežky ich životov sa aj tak pretínali. Mal dlhé čierne vlasy, ktoré si žili po svojom. Vyzeral, akoby neustále stál vo víchre. Nachýlený a divý. Mal čiernu bradu, ktorú si neholil. Nosil sekeru. V mojom svete sekera k hrdinovi patrila. Vo svete dospelých, to bola nebezpečná dvojica – sekera a blázon. Keď zliezli snehy nasťahoval sa do kamenných vinohradníckych búd. Prikrýval sa nocou, jedával chlieb, ktorý mu tam nechali dobré vinohradníčky z družstva. Keď napadlo po kolená snehu, prichýlili ho dobrí ľudia v stodole, v pivnici, v šope.  Raz niekomu napadlo, že by divému Karolovi bolo lepšie v ústave. Teplé jedlo, lekársky dozor, posteľ, bielizeň, škrob a dezinfekcia. Možno by z neho urobili opäť normálneho človeka. Bolo to pred zimou. A zima v ten rok prišla krutá. Hrdinu môjho detstva hospitalizovali. On hľadel cez zamrežované okno na Karpaty a mlčal. Do mesiaca  zomrel. Utrápil sa. A keď dnes kráčam vinohradmi vidím ho opäť slobodného, ako objíma tieto lesy, rozháňa sa sekerou a spolu so smrtonosnými vetrami reve: Priatelia, nič okrem slobody nemáte!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite