Po traumatických zážitkoch svojich blízkych z bratislavských pôrodníc sme sa s partnerom rozhodli, že si ten rakúsky pobyt doprajeme. Z môjho „vodného“ pôrodu napokon nič nebolo, vykľul sa z neho akčný sci-fi film, ale nič neľutujem, perfektne fungujúce rakúske zdravotníctvo v jednej obyčajnej, dedinskej nemocnici „na okraji mesta“, to bol zážitok. Nemám s čím porovnávať, možno niečo také humánne a profesionálne zažívajú ženy občas aj u nás, ale ktorejkoľvek kamarátke som svoj zážitok z pôrodnice opisovala, len žasla, alebo nechápavo krútila hlavou. A pritom nešlo o veľa! Tam pracujúci slovenskí lekári a zdravotníci sa zhodli v jednom: Ušli zo zle fungujúceho systému, v ktorom sa nedá zmysluplne pracovať. V hainburskej nemocnici som strávila šesť dní a nocí, nezažila som ani raz necitlivé správanie a perfektná operácia v čiastočnej narkóze pri plnom vnímaní ostane pre mňa navždy dôkazom, že keď sa to dá pár kilometrov od našich hraníc, nie je vylúčené, že sa to nebude dať jedného pekného dňa aj u nás: Absolútna ľudskosť od každého, aj toho posledného zriadenca a neuveriteľná tímová práca aj pre oko laika. Hoci ste v tej najbezmocnejšej pozícii – od pása chromý človek. A možno práve preto. Pozeráte sa naokolo a vravíte si: Toto nie sú lekári, to sú anjeli a váš nový život po zmŕtvychvstaní sa práve začal.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.