Večerné televízne správy o udalostiach dňa uzatvárajú deň ako posledná formalita všade na svete. V Amerike však majú ešte menej serióznu, no o to zábavnejšiu dvojičku. Prichádza na rad ako posledný program v prime-time, teda predtým, ako masy vypnú televízor a idú spať. Namiesto udalostí sú stredobodom výrazní ľudia.

Organizátori Dúhového pochodu majú dôvod na spokojnosť: od tejto sezóny možno definitívne povedať, že ich požiadavky sa stali pevnou súčasťou verejnej debaty. A tak čoraz väčšmi budú polarizovať prívržencov aj odporcov „dúhových“ cieľov a zároveň nabádať váhavejších k jasnejšiemu postoju.

Emigrácia mi zobrala priateľov, moje známosti z detstva, susedov aj ľudí, s ktorými som sa pozdravila raz-dvakrát na ulici. Jedného dňa mi zobrala strýkov, bratrancov, spolužiakov s ktorými som maturovala, dokonca aj hanblivého poštára, ktorý mi raz týždenne nosil papier.

Sedím v riaditeľni, medzi mnou a riaditeľkou je veľký stôl a esej môjho syna. Nemám tieto chvíle rád. Ale neznášam zlé rozhodnutia, keď ide o moje deti. Súhlasím s Wellsom. Jeden otec je viac ako sto učiteľov.

Divadelníci majú svoju Divadelnú Nitru či Novú drámu, filmári festival v Bratislave a Trenčianskych Tepliciach. Každý má nejaký festival, dokonca aj politici – len to vždy uvzato volajú samit. A čo my? Chvalabohu, nezostávame bokom.

Slovensko je dobrá krajina na hudobnú kariéru. Takí Briti či Američania to majú ťažké – nemôžu snívať, že si raz zahrajú v Anglicku či USA. Hrajú tam totiž každú skúšku. A aj keď niektorí radi cestujú, nie je to ono dobýjanie zasľúbenej zeme.

S riaditeľom Krajského pamiatkového úradu (KPÚ) v Banskej Bystrici Miroslavom Surom o sporoch s Kalvárskym fondom.

Na počátek 90. let vzpomínám jako na nejlepší léta svého života. Měl jsem kolem sebe báječné lidi, jedním z nejlepších vůbec byl Ivan Mikloš. Začínali jsme malou privatizací. On na Slovensku, já v České republice.

Nedeľa 22. mája. O pár hodín zverejnia výsledky komunálnych a regionálnych volieb, ktoré sa dnes konali v Španielsku. Na madridskom námestí Puerta del Sol, kde už týždeň stanujú stovky mladých, sa teraz medzi celtami a stanmi tlačia tisícky demonštrantov rôzneho veku. Navzdory zákazu Ústrednej volebnej komisie. Alebo práve pre ten zákaz.

Je to jedna z najväčších výziev, ktorá pred slovenskou spoločnosťou stojí. Je pre ňu však typické, že sa o nej takmer nediskutuje. Otázka, ako čo najlepšie využiť tých 10-12 rokov, počas ktorých všetci rodičia v krajine povinne zveria svoje deti do rúk učiteľov a škôl, akoby verejnosť, teda rodičov, veľmi nezaujímala. A pritom od odpovede na ňu závisí budúca kvalita života ich dieťaťa, a v širšom kontexte celej spoločnosti. Niektorí rodičia sa snažia vybrať si školu, verejnú, cirkevnú alebo súkromnú. Aj toto hľadanie a sloboda výberu je však obmedzenejšie, ako by sa zdalo. Takmer všetky karty vo vzdelávaní aj dvadsaťjeden rokov po novembri 1989 drží v ruke štát, najmä v tom, akou mierou školám prikazuje, čo všetko a kedy majú učiť. Aj nadšení učitelia či riaditelia škôl, ktorí túžia robiť veci po svojom, narážajú na každom kroku na obmedzenia. A potom je tu, samozrejme, nekonečná a neproduktívna téma nedostatku financií. Hoci je pravdivá (pravdivejšia, než si ľudia z mimoškolského prostredia vedia predstaviť), stáva sa zároveň prekážkou v tvorivom rozmýšľaní, ako zabezpečiť zlepšenie školského systému.