Kolega Andrej Bán v Kritickej prílohe, ktorú uverejňujeme v .týždni 32/2009, spomína jednu dôležitú knižku. Ide o knižku Hannah Arendt: Eichmann v Jeruzaleme (Zpráva o banalitě zla).

Jedna z desiatich žien, ktoré denne stretávate, má rakovinu prsníka. Možno o nej vôbec nevie. A možno ste tou ženou práve vy alebo je ňou vaša partnerka či vaša matka.

Keby ste sa ma pred rokom spýtali, čo sú tri najväčšie výzvy digitálnych novín 14ymedio, povedala by som, že represia, zlé pripojenie na internet a strach mediálnych profesionálov pracovať v našom tíme. Neuvedomovala som si, že budeme mať dočinenia s ďalšou prekážkou, ktorá sa stane hlavným dôvodom bolehlavu našich malých novín: nedostatok transparentnosti v kubánskych inštitúciách. Pričasto zostaneme pred zavretými dverami a nikto neotvára, neodpovedá, akokoľvek hlasno klopeme.

Dvadsiateho štvrtého apríla si svet pripomenie sté výročie genocídy Arménov v Turecku. Pri tejto príležitosti spomíname na státisíce zavraždených – a na to, ako hrozivo ľahko ľudia vo vypätých dejinných okamihoch strácajú aj posledné zvyšky ľudskosti.

„Je to akoby Sergio Leone a David Lynch mali spolu malého iránskeho rockera a strážiť im ho prišiel Nosferatu,“ povedala vraj o svojom celovečernom filmovom debute Sama nocou tmou iránsko-americká scenáristka a režisérka Ana Lily Amirpour. Podľa internetových databáz ide o žánrový mix hororu, romance a trileru, hoci v tlačovej správe k nemu sa vraví o prvom iránskom upírskom westerne.

Vzkriesenie existuje. Nejde len o fyzické vrátenie tela do života! Dnes všade, v práci, vo vzťahoch, na súdoch, atď. zaznieva lacná výhovorka: „To nie ja, to tí druhí! Oni sú na vine, že sa veci takto udiali a ja som potom nemohol konať inak.“ Myslím, že v kontraste s tým tu hlasno zaznieva fakulta spovede ako hádam posledná bašta v spoločnosti, kde si človek dobrovoľne kľakne a žaluje na seba hory-doly, že on zlyhal v manželstve, on podvádzal v práci, on je strašný sebec, čo ide po povrchu, a je vinný svojou pýchou.

Prečítal som si správu o tom, ako v japonskom meste Rikuzentakata idú zachraňovať dvadsaťsedem metrovú borovicu – ako symbol nádeje. Potom som si pripomenul slovenský holorub – ako ilustračný symbol beznádeje.

Dva dni pred hlasovaním o rozšírenom eurovale (EFSF) rastie v Nemecku napätie. Je síce takmer stopercentné, že vo štvrtok ho koaliční aj opoziční poslanci bundestagu schvália presvedčivou väčšinou. Ale čo sa bude diať po hlasovaní, nie je jasné už nikomu. Viac v mojom Nemeckom diári.

V mestskom drôtovom rozhlase to zapraskalo a ozval sa smútočný pochod. Zaraz bolo zrejmé, že hlásateľ ide oznámiť smrť niekoho z obyvateliek či obyvateľov nášho ani nie sedemtisícového mestečka.

Servus Emil, nemám čo robiť, tak čítam dennú tlač. A spomínam, ako sme kedysi mali desaťminútovky, vždy ráno, keď sme prišli do roboty, jeden z nás, striedali sme sa, mal na starosti prehľad tlače a bola to veľká sranda, lebo vychádzali tri denníky a vo všetkých bolo to isté a Matušinec mal k tomu vždy komentáre, keď sa napríklad objavila správa, že v Moskve napadol sneh, takže Moskovčania si obliekli kožuchy, Matušinec nahlas zamrmlal, že táto informácia má pre neho cenu zlata.