Slovenskí poslanci zvolili nového generálneho prokurátora v situácii, keď sa tehlička po tehličke rozoberá mafoštát. O čom vypovedalo navrhovanie kandidátov, ich vypočúvanie, nekonečné dohadovanie a konečné rozhodnutie parlamentu?

Podľa podpredsedu parlamentu treba hľadať politický konsenzus.

Samotné zvolenie nového generálneho prokurátora je po skúsenosti s Kočnerotrnkom a Spolužiakočižnárom dobrou správou. Ale je to prekliato nízka latka pre spokojnosť tých, ktorí chcú lepšie Slovensko.

Dlhé roky sa o oligarchovi a dnes už bývalom šéfovi finančnej skupiny Penta Jaroslavovi Haščákovi šepkalo ako o mužovi, ktorý mnohé procesy riadi z úzadia a presadzuje záujmy firmy. Teraz ho zatkli.

Slovenská vládna koalícia (s výnimkou strany Za ľudí) zvolila spolu s opozíciou za generálneho prokurátora asi najhoršieho možného kandidáta. Nekompetentnosť najsilnejšieho vládneho hnutia tak priniesla ďalší plod. Jeden z najdôležitejších v celom volebnom období.

Jaro Filip miloval obecenstvo. Nie preto, že by sa pred ním rád predvádzal, ale preto, lebo mu bolo s ľuďmi dobre. Preto mal rád koncerty, preto s takou vervou privítal internet a jeho masové komunikačné možnosti a preto bol celou svojou bytosťou aj človekom divadla.

Slovensko naposledy zaujal komunikáciou s Kočnerom a rýchlym odchodom z postu manažéra strany Smer. Jeho rola v ovplyvňovaní verejného diania je však oveľa zaujímavejšia. Príbeh Viktora Stromčeka.

Sedemnásteho mája 1971 píše Dežo Ursiny v liste Eve Rosenbaumovej: „S tým Mitanom to je úplne jasné.“ Bolo to práve naopak, všetko sa na dlhé roky zahmlievalo.

S Richardom Müllerom, Slovenským Komorným Orchestrom a zbormi z celého Slovenska, Katarínou Koščovou, Fs Šarišan A Fsk Javorníček.

Kiskova strana má zmysel. Ako sa zachovajú ostatné opozičné strany?