Futbal dnes zjednocuje celý svet. Sedíme pri obrazovkách a pred našimi očami defilujú v celej kráse a radosti národy sveta.

Ľuboš je sedemdesiattriročný chlap. V našom zariadení býva ešte len dva mesiace, no po desiatich rokoch, ktoré si odsedel v Leopoldove.

Snívalo sa mi, že za mnou prišiel Pišta Hríb a požiadal ma, aby som znova začala písať do .týždňa. Veľmi ma to v tom sne potešilo, ale trochu som sa vykrúcala, lebo sa mi nechcelo písať. Keď som sa zobudila, mala som pocit viny.

Tento týždeň (12. júna) by sa Anton Srholec dožil 89 rokov. Mal takmer o 50 viac než ja. Napriek tomu som ho nikdy za starca nepovažoval.

Čo vám príde ako prvé na um, keď stretnete na ulici bezdomovca? Pekné slovo? Pozdrav alebo úsmev, ktorý mu chcete venovať? Všetky tieto spomenuté bežné prejavy, ktorými zdravíme ostatných, to asi nebudú. Namiesto nich nás väčšinou ovládne súd, že si to zavinili sami.

Pre väčšinu ľudí bez domova bol prvým krokom z normálneho sveta do života v osamelosti rozvod spojený s odchodom od rodiny.

Tak som si vypočul programové vyhlásenie vlády, s ktorým predstúpil pán Pellegrini pred poslancov. Nečakal som síce nič prevratné, ale čo je veľa to je veľa.

Koláč jedna báseň. Ľahulinký vanilkový vánok v kocke. Nadýchaný, tvarovo minimalistický. Taká naša rakúsko-uhorská pagoda. Kombinuje slané a sladké, krémové a chrumkavé, že sa z toho točí hlava a zahmlieva sa pred očami už len pri pomyslení naň. Krémeš.

Nazvime toho človeka Paľko. Paľka delí už len pár mesiacov od dôchodku. Posledných desať rokov prežil striedavo na ulici a v rôznych ubytovniach. Napokon zakotvil v našej komunite. Snívať však nikdy neprestal.

Pred 30 rokmi sa tisíce ľudí zišli na Sviečkovej manifestácii, aby so sviečkami v ruke a s modlitbou v srdci žiadali náboženské slobody a dodržiavanie občianskych práv. Pri spomienke na nich nám vyvstane pred očami výrok Bertolda Brechta: „Nešťastná je krajina, ktorá potrebuje hrdinov.“