Jana Kirschner, Szidi Tobias a Lucia Šoralová. Tieto tri slovenské speváčky sa určitým spôsobom spájajú s menom Petr Hapka. Účinkovali v jeho projektoch a dodnes sa k nemu vo vlastnej tvorbe hlásia. .týždeň prináša ich spomienky na tohto legendárneho českého speváka a skladateľa, ktorý zomrel nedávno vo veku 70 rokov.

Keď sa povie slovo mních, asi si predstavíte človeka v habite, ktorého možno bežne stretnúť na ulici. Skutoční mnísi však žijú v klauzúre v kláštoroch, odkiaľ takmer vôbec nevychádzajú.

Spomínate si na Newtonov zákon zotrvačnosti, ktorý nás učili v škole? Teleso zotrváva v pokoji alebo v rovnomernom priamočiarom pohybe, kým nie je nútené vonkajšími silami svoj stav zmeniť. Poučka ako básnička. Upozorňuje na zmenu poznania od Aristotela k Newtonovi. Aristoteles tvrdil, že aby sa teleso hýbalo (malo nejakú rýchlosť), musí naň niekto pôsobiť silou. Odpozorované na volských záprahoch. Newton to opravil tak, že dôsledkom sily nie je rýchlosť, ale zrýchlenie. Ak nepôsobí sila, teleso si udržiava (zotrvačnosťou) stálu rýchlosť. Pri volskom záprahu to tak nevidíme. Na voz pôsobí popri ťažnej sile volov aj ďalšia sila, trenie. Trenie záprah zastaví, keď voly prestanú ťahať.

Korben Dallas, Jana Kirschner, Richard Müller alebo Zlokot, to je iba časť albumov od slovenských hudobníkov, ktorá na nás čaká v najbližších mesiacoch. Tento rok to opäť vyzerá na bohatú jesennú úrodu.

Náš dom sa všetkými tými oknami pozerá na malý parčík, ktorý lemuje solídny múr misionárskeho statku, pri ktorom žijú dvaja bezdomovci. Krivý a Psychoš. Pijú krabicové víno z neďalekej Samošky a zbierajú šrot. Krivý je mierny človek, starý vlk, ktorý, keď nie je spitý, v jednom kuse číta všetko, čo mu príde pod ruku. Je šťúply, má po päťdesiatke a má melancholické, inteligentné črty tváre. Keby sme nevedeli, že to je socka, mohol by to byť básnik. V zime som ho vídala triezveho, postával v parčíku a fajčil v obrovskom kožuchu, asi spĺňal podmienky nejakého útulku. Ale len čo sa vyčasilo, bol pri múre zas.

Ako sa žije každodenný život, keď úspory zo dňa na deň stratia hodnotu, štát neprimerane zasahuje aj do toho, čo jeme a ako sa obliekame, keď vzťahy medzi ľuďmi vlčia? S hľadaním odpovede mi pomáhal pamätník mojej babičky, a najmä historička Gabriela Dudeková z Historického ústavu SAV.

Malokarpatskí vinári a vinohradníci bijú na poplach. Premnožená poľovná raticová zver, najmä diviaky a daniele, im každoročne v niektorých viniciach zlikviduje až polovicu úrody. Čo s tým?

„Šľak ma ide trafiť,“ ako písaval vo svojich stĺpčekoch pán Satinský, keď musím ísť kvôli detským topánočkám do Eurovei. Prechádzam okolo miesta, kde stálo divadlo Stoka, kde muselo padnúť, byť zbúrané, aby uvoľnilo miesto čomusi novému, ale čomu vlastne? Nech sa prepadnem, na tom mieste do dnešného dňa nie je postavené nič. Nič. Oproti vysokým skleneným budovám je jeden modrý, umelohmotný plot. Za plotom rastie burina a tam, kde divadlo pokojne mohlo stáť aj dnes, žiť z krčmy bohato navštevovanej turistami, rastie burina vysoká tri metre.

Pozrite na slovenské (nielen politické) pomery, na ducha spoločnosti, v ktorej žijeme, na vyprázdnenosť myšlienok a slov, na citové vyhladovanie ľudí, na ich únavu zo života povrchnosti. Z tejto reality faktov usúďte, či sa tu aspoň v základných rysoch uberáme správnym smerom. Referendum nám odpovedalo na mnohé otázky, ktoré sme si ani nekládli. Jeho výsledky sú pre konzervatívca sklamaním. Avšak nesú v sebe skrytý náboj tvorivého nepokoja.