Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Život v kláštore

.michal Čop .časopis .spoločnosť

Keď sa povie slovo mních, asi si predstavíte človeka v habite, ktorého možno bežne stretnúť na ulici. Skutoční mnísi však žijú v klauzúre v kláštoroch, odkiaľ takmer vôbec nevychádzajú.

Mnísi nevlastnia žiadny súkromný majetok, nerozprávajú a sľúbili doživotnú poslušnosť. A takto to funguje už viac ako tisíc štyristo rokov. V roku 251 sa v kresťanskej rodine zámožných roľníkov v Egypte narodil syn Anton. Rodičia skoro umreli a z Antona sa stal bohatý mladík. No potom počul v chráme tieto slová: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma.“ Anton výzvu prijal, odišiel na púšť hľadať Boha a dodnes sa považuje za prvého mnícha.
Asi o tristo rokov neskôr sa čosi podobné odohralo v Nursii, kde sa rodine bohatých kresťanov narodil chlapec Benedikt. Ako mladík sa rozhodol vzdať  všetkého a odísť do hôr hľadať Boha. Na vrchu Montecasino založil prvý kláštor a krátko pred smrťou vytvoril prvé záväzné pravidlá pre mníšsky život, známe ako regula, ktoré neskôr prebrala väčšina kláštorov. Tak vzniklo mníšstvo približne v takej podobe, ako ho poznáme dnes.
Na prvý pohľad obyčajné dva príbehy z kresťanských dejín. Až na to, že to, čo títo dvaja muži skúsili pred tisícsedemsto, respektíve tisícštyristo rokmi, vytvorilo tradíciu, ktorá trvá dodnes. No okrem tejto obdivuhodne dlhej tradície tu je ešte jedna podstatná vec: mníšsky spôsob života ľudí láka aj dnes. A to aj napriek tomu, že je to život úplne opačný od toho, aký vedieme my obyčajní ľudia. Je to život bez majetku, bez partnera, takmer bez rozprávania, vždy na jednom mieste a s modlitbou ako hlavným programom dňa, ba dokonca so sľubom vo všetkom poslúchať nadriadeného. Otázka je teda jasná: v čom spočíva tajomstvo dlhej tradície mníšstva, alebo čo na mníšskom živote ľudí ešte stále láka?
Samozrejme, prvé, čo sa ponúka ako odpoveď, je život s Bohom. Skrátka, ide o ľudí, ktorí sa rozhodli úplne sa oddať Bohu a zistili, že ich to robí šťastnými. Pre intenzívnejší život s Bohom sa môže rozhodnúť hocikto, no samotná túžba chcieť žiť život s Bohom čo najintenzívnejšie, nestačí. Treba vedieť aj to, ako to dosiahnuť. A práve tu sa ukazuje genialita regule a Benedikta, jej autora. Zásady Regule sú totiž tým, čo život mníchov vedie a chráni, aby dosiahli svoj vytúžený cieľ.
Ak si chcete overiť, či je to pravda, a vyskúšať si na pár dní účinky regule na vlastnom tele, dá sa to aj bez toho, aby ste sa stali mníchom. A práve pri takejto návšteve vám udrú do očí najmä dve veci – mlčanie a čas.

.mlčanie
Ako prvé vás ovalí ticho. Až tu si človek uvedomí, ako veľmi sme v našom svete ohučaní zo všetkých strán. Po pár hodinách, keď si v kláštore oddýchnete, vám totiž začne ticho prekážať. Sestra Helena, redemptoristka, ktorá žije v kontemplatívnom kláštore vo Vranove nad Topľou už devätnásť rokov, tvrdí, že je to normálne, pretože mlčanie nás naučí omnoho lepšie počúvať, a tak i intenzívnejšie vnímať prítomnosť. A to nielen prítomnosť iných, ale aj prítomnosť seba, čo môže byť niekedy nepríjemné, keďže v tichu si človek intenzívnejšie uvedomí aj svoje bolesti, nedostatky a bezmocnosť.
Okrem toho, ako píše v knihe Ako dnes žiť regulu sv. Benedikta Bertrand Rollin, magister benediktínskeho noviciátu v En Calcat vo Francúzsku, význam mlčania pre mníchov je aj v tom, aby sa naučili nevyjadrovať sa neuvážene, a vedeli si dobre premyslieť, čo chcú povedať. Ticho im ponúka čas na premyslenie, aby prirýchlo nevyriekli to, čo vyplýva len z ich sebeckých žiadostí, ale aby dokázali vyriecť pravdu, ktorá by mala byť vyslovená pre spoločné dobro. Mlčaním sa tak paradoxne učia rozprávať.
Samozrejme, netreba si to predstavovať tak, že od vstupu do kláštora už mních okrem modlitby nepovie ani slovo. Vo všetkých reholiach existuje čas, keď mnísi môžu rozprávať. Najčastejšie je to počas rekreácie spoločenstva, ktorej intenzita záleží od rehole či kláštora. Hlavnou zásadou je však nerozprávať zbytočne.

.čas
Druhá vec, ktorú si pri pobyte v kláštore všimnete, je, že čas sa tam vníma akosi ináč. Pre mníchov neexistuje niečo také, ako sú naše každodenné preteky s časom, keď utekáme z porady na poradu, medzi tým vybavíme päť telefonátov a nakoniec aj tak zistíme, že sme zabudli deti v škôlke. Čo sa týka fenoménu času, tu dvojnásobne platia slová sestry Heleny o tom, že v tichu si človek omnoho viac uvedomuje prítomnosť. A preto je tu každá jedna sekunda prežitá omnoho intenzívnejšie ako v bežnom živote.
Iné vnímanie času však nevyplýva len zo stíšenia sa a z toho vyplývajúceho intenzívnejšieho vnímania reality. Rovnako dôležitý, ak nie ešte dôležitejší, je presný denný režim, rozvrhnutý na základe zásady ora et labora, teda modli sa a pracuj. Denný rozvrh sa preto nedelí podľa pracovných povinností, ale podľa pravidelných modlitieb. A práve toto rozdelenie dňa, kde sa hlavný dôraz kladie na modlitbu, zabraňuje zbytočným stresom a naháňaniu sa za rozličnými vecami.
František Neupauer, ktorý počas štúdia strávil jeden mesiac v kláštore jednej z najprísnejších reholí na svete – u trapistov v Abbay de Sept-Fons vo Francúzsku, hovorí, že časový rozvrh v kláštoroch je perfektný. Pravidelný rytmus striedania práce a duchovného života prirovnáva k pokojnému, pravidelnému dýchaniu. No keďže vo svete mimo kláštora na duchovný život nie je čas, človek si nevie nájsť prirodzený rytmus a cíti sa buď udychčaný, alebo sa dusí. „Paradoxné je,“ dodáva, „že vďaka tomu, že si mnísi a mníšky omnoho intenzívnejšie uvedomujú prítomnosť, dokážu napokon v zápase o dobro vykonať viac ako my napriek tomu, že my máme oveľa divokejšie tempo.“
A sestra Helena už len s úsmevom dodáva, že napriek stále rovnakému rozvrhu sa v kláštore nenudia, ako si to mnohí myslia, pretože program dňa je len istou štruktúrou, ktorá pomáha v zachovaní poriadku. No krásu a život dňu dáva duch či Božia fantázia, ktorá robí každý deň neopakovateľným a ktorú si vďaka režimu kláštora viac uvedomuje.

.slovensko
Čo sa týka Slovenska, tradícia mníšstva na našom území vznikla ešte pred príchodom Konštantína a Metoda a bola dvakrát prerušená. Najprv v roku 1782, keď Jozef II. zakázal činnosť tzv. žobravých reholí a potom v noci z trinásteho na štrnásteho apríla 1950, keď komunistická vláda v rámci akcií K (Kláštory) a R (Rehole) zavrela všetky kláštory a mníchov a mníšky z nich vyhnala. Aj preto u nás v súčasnosti existuje len jeden mužský mníšsky kláštor – benediktínsky Kláštor Premenenia Pána v Sampore pri Sliači. Čo sa týka ženských kláštorov, tých je sedem – karmelitánky sú v Detve a v Košiciach, klarisky v dedinke Kopernica pri Kremnici, benediktínky v Trstíne, redemptoristky v Kežmarku a vo Vranove nad Topľou, a verbistky v Nitre. I tu môžete zažiť jedinečnú atmosféru času, ktorý sa neponáhľa a ticha, ktoré prehlušuje okrem recitácie modlitby či spevu gregoriánskeho chorálu len vlastné vnútro človeka.     
Pritom všetkom však netreba zabúdať, že samotná regula by nič prevratné nedosiahla, keby bola v živote mníchov a mníšok na prvom mieste. Na tom musí ostať túžba uskutočňovať evanjelium a hľadať Boha. Úlohou reguly je len ukázať, ako sa to dá dosiahnuť. A mlčanie, časový rozvrh, celibát, chudoba, poslušnosť i všetky ostatné pravidlá sú len prostriedkami, ako sa človek môže oslobodiť od vecí, ktoré mu to znemožňujú.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite