Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Lifestyle v čase vojny

.elena Akácsová .časopis .prvá svetová vojna

Ako sa žije každodenný život, keď úspory zo dňa na deň stratia hodnotu, štát neprimerane zasahuje aj do toho, čo jeme a ako sa obliekame, keď vzťahy medzi ľuďmi vlčia? S hľadaním odpovede mi pomáhal pamätník mojej babičky, a najmä historička Gabriela Dudeková z Historického ústavu SAV.

„Takto mi utkvel v pamäti smutný a pritom radostný obraz. Večerali sme kukuričnú kašu z hrnca na maminom lone. Bieda dýchala zo všetkých kútov. Ale vydržali sme to, keď aj s nástrahami,“ napísala moja babička do pamätníka pod vlastnú kresbu, na ktorej sedí smutná žena ovešaná tromi deťmi a ešte nevidí, že vzadu vo dverách zastal otrhaný vojak s kufrom. Bol to môj pradedo, vracajúci sa z vojnového zajatia v Rusku niekedy okolo roku 1920.
Pradedo bol chudobný levický krajčír. Keď narukoval, mali už tri malé deti, najmladšia, moja babička, mohla mať sotva dva roky. V pamätníku som našla aj staršiu spomienku na strašný moment, keď prababku vyháňal vlastný brat z rodičovského domu, nech ide na krk svokrovcom, a ona sa chcela aj s deťmi obesiť. Babička mala na tie časy ako každé malé dieťa skreslené spomienky, biedne i radostné, ako štopali husy, piekli chlieb, po lese zbierali drevo, huby a lesné plody.

.zásoby nad zlato
Aké možnosti mala žena, keď zrazu zostala sama s malými deťmi, bez vzdelania a kvalifikácie? Historička Gabriela Dudeková tvrdí, že ženy remeselníkov netreba podceňovať. Aj keď sa vo všeobecnosti hovorí, že veľká väčšina žien začala pracovať až cez vojnu, ony v skutočnosti už pracovali v domácich hospodárstvach, remeslách či obchode svojho muža. Tým pádom sa dobre vyznali a vedeli si prípadne najať aj niekoho na výpomoc. Pracovná sila nebola takým problémom ako materiál. Ak sa k nemu vedeli dostať, mohli na tom aj zbohatnúť. Tak ako spolok žien Živena, ktorý mal vo výrobnom družstve na propagáciu slovenských ľudových výšiviek Lipa veľké zásoby látok. V čase, keď iné časopisy zanikali, mohla Živena vďaka zisku z predaja výrobkov vydávať kvalitný, dokonca obrázkový časopis.
Toto, žiaľ, nebol prípad mojej prababičky. Podobne, ako veľa iných mestských žien,odišla s deťmi na vidiek, kde vtedy žilo 80 percent Slovákov a kde si rodina a komunita vypomáhali predsa len viac ako v meste. Aj tam sa však vzťahy v dôsledku narastajúcej krízy postupne zvlčili. V každom prípade, na dedine bola väčšia možnosť niečo si vypestovať, dochovať, nazbierať na okolí, predať to na čiernom trhu. Ak žena musela ostať v meste, privyrábala si aj tak, že doma žehlila, prala, opravovala odevy a to isté robili aj staršie deti. Alebo išla do služby, na čo si však musela vyžiadať povolenie od muža na fronte. Menšie deti nechávala u rodiny, u susedov, prípadne ich strážilo najstaršie dieťa, dievča.

.štrikovanie za vlasť
Vojna vypukla cez prázdniny. S vyučovaním sa začalo neskôr, bolo obmedzené a ovplyvnené propagandou, často sa robili dobročinné akcie pre potreby armády, štátu. Deti chodili zbierať jahodové a malinové listy ako náhradku čaju, gaštany ako krmivo pre kone.Dievčatá mali špeciálne programy, historička Gabriela Dudeková tomu hovorí, že štrikovali za vlasť. Kolovali návody, ako majú vyrábať pre vojakov pletené čapice, šály, bedrové pásy či šiť bielizeň. To sa potom s veľkou slávou posielalo na front. Charita bola spojená s propagandou a bola neuveriteľne nápaditá. Napríklad Akcia Železo za zlato, za ktoré dostali pamätný prsteň, alebo odhaľovanie drevených sôch, do ktorých obyvatelia obradne zatĺkali zakúpené železné, strieborné alebo zlaté klince, výťažok išiel na vdovy a siroty. Z drevenej sochy vojaka sa tak stal železný čiže neohrozený bojovník. Takéto sochy boli na Slovensku štyri: železný honvéd v Bratislave,  železný víťaz v Lučenci, železný Turul v Nitre a Železná koruna v Piešťanoch.
Niektorí vojaci posielali domov časť žoldu, ktorý na vojne dostávali. Ich rodinám štát vyplácal dávky, nie však rovnomerne a každému. Rozhodovali o tom miestni úradníci, vznikal priestor na korupciu, rodinkárstvo, manipulovanie. Ľudia museli žiť zo zásob a úspor, šatstvo sa nekupovalo, ale prešívalo zo starého, predávali sa nehnuteľnosti. Inflácia a kríza zdvihli index životných nákladov počas vojny vyše 8,5-násobne. Prudko poklesla životná úroveň aj stredných vrstiev. Štátni zamestnanci dostávali vojnové príplatky až vo výške 30 percent platu, ani to však nestačilo, kúpna sila úradníctva do konca vojny klesla na menej ako štvrtinu.

.rytmus každodenného života
Vojna zmenila rodinám rytmus každodenného života. Postupom ekonomickej a zásobovacej krízy veľkú časť dňa zaberalo zháňanie potravín a surovín, museli si rozmyslieť, kam sa postavia do radu, za koľko potravinových lístkov si nakúpia. Štát sa snažil centralizovať zásobovanie, vytvoril až okolo 80 centrálnych výkupní, kde zhromažďoval rekvirované – čiže nútene za úradnú cenu a v stanovenom množstve vykúpené  – suroviny a tovary, ako múku, cukor, tabak, tuk. Tovary na lístky boli prideľované na základe stanovenej dennej dávky spotreby na osobu a deň, napríklad 240 gramov múky, ale to sa neskôr ešte znížilo.Výsledkom bol nefungujúci systém a priestor na šmelinu, pašovanie, obohacovanie sa a čierny trh.
Propaganda hlásala, že sa treba v záujme rýchleho víťazstva uskromniť, prispieť osobnou obetou. Zaviedli sa dva dni bez mäsa a bez masti, keď sa tieto nemohli oficiálne predávať ani podávať v reštauráciách a jedálňach. V luxusných a tajných uzatvorených reštauráciach sa to však nedodržiavalo. Ľudia začali používať náhradky. Namiesto bielej múky skúšali variť a piecť s krúpami, kukuričnou múkou, namiesto cukru používali med, umelý med, namiesto kávy cigóriu, namiesto čierneho čaju bylinky. Štátna skúšobňa testovala rôzne náhradky tabaku,dokonca aj višňové listy, tie sa však neosvedčili.
Propaganda ženy nabádala, aby nedávali peniaze na nové šaty. Prešporské noviny  citovali viedenský časopis Neue Mode, že netreba dávať peniaze na veľké róby, treba prejsť na úzke sukne, kostýmy, na jednoduché šaty s vymeniteľnými goliermi. Päť golierov, to je akoby mala päť nových šiat! Neodporúčali sa nosiť honosné klobúky, ale malé, s vojenskými názvami ako husársky či admirálsky. Vychádzali návody, ako si prešiť zo starého nové, ako si niečo uštrikovať, ušiť, pozbierať. Dochoval sa plagát, ktorý vyzýval, aby ženy zbierali žihľavu a tkali z nej namiesto ľanu, alebo ju k ľanu primiešavali.Vychádzali tiež úsporné recepty bez mäsa, vajec, tuku, propagovali sa ako zdraviu i vlasti prospešné. Ženy zo stredných vrstiev mali navštevovať kurzy úsporného varenia, presadzovali sa nové typy prípravy, ktoré šetrili palivo, napríklad tlakový hrniec.Vojna do nášho stravovania priniesla aj instantné polievky a umelé sladidlá.

.zlom v rodinných vzťahoch
Keď som podrástla, pridala moja babička k spomínaniu na vojnu ešte jednu zvláštnu historku. V januári 1945, keď cez Levice prechádzali ruské vojská, zastavil sa u nich mladý ruský vojak, ktorý akoby z oka vypadol jej bratom. Hľadal otca a sľúbil, že sa zastaví cestou naspäť, keď dobyjú Berlín. Už sa nikdy neozval a moja babička sa nikdy nedozvedela, či to nebol jej nevlastný brat.
Podľa historičky Gabriely Dudekovej je to možné, veď objemy zajatcov boli obrovské a niektorí slobodní mládenci písali domov a žiadali doklady, pretože sa chceli v Rusku oženiť a usadiť. Bola to mimoriadna situácia, čas bežal, vojna trvala štyri roky a niektorí zajatci sa vracali až v roku 1920, tak sa podľa toho mnohí zariadili.Vojna bola veľkým zlomom v rodinných vzťahoch. Všetci čakali, že sa po vojne vrátia k normálnemu životu, ktorý si ešte pamätali spred vojny. Všetko však bolo tak strašne zmenené, že sa k nemu vrátiť nedalo. Normalitou sa stala kríza, v ktorej žili príliš dlho.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite