Mal som veľmi zmiešané pocity, keď som videl, ako si Václav Klaus s Ivanom Gašparovičom vymieňajú najvyššie české a slovenské štátne vyznamenania v brnianskej vile Tugendhat. Niekoľko priateľov mi blahoželalo k tomu, že som vlastne Václavovi Klausovi svojou otázkou najvyššie slovenské vyznamenanie zariadil. Iní, informovanejší, dodávali, že som možno ešte väčšmi zariadil najvyšší český rad Ivanovi Gašparovičovi.

S trochou zveličenia je komunita súčasných britských prozaikov jednou z tých, kde vládne extrémna konkurencia. Niečo podobné človek vidí hádam už iba medzi európskou futbalovou špičkou, zámorskými hokejistami a v manažmente Apple po Jobsovej smrti.

Karla Schwarzenberga by som za prezidenta volila všetkými desiatimi, hlavou aj srdcom. Je to výnimočný človek, ušľachtilý, súcitný, akčný. Nie je konformista. Jeho talent spočíva aj v tom, že má čuch na ľudí, obklopuje sa tými, ktorým verí a jeho zdroje sú dôveryhodné a rýchle. Svoj pobyt na tejto zemi pochopil ako verejnú službu a podľa toho sa správa. To, že postúpil do druhého kola prezidentských volieb, je zázrak a zázrakom ostane, aj keby Zeman svojou perfídnou hrou o Benešove dekréty zmobilizoval k urnám všetku luzu.

Veľké nadnárodné firmy vďaka legálnym optimalizačným schémam sotva platia v Európe dane. Politikom sa to, prirodzene, nepáči a plánujú kroky, ktoré by tomu zabránili.

Môžete mať dobre poskladaný tím, bez charizmatického lídra však často nič nedosiahnete. Ivan Petranský nie je formát Jána Langoša: napriek tomu mohol mať ÚPN pod jeho vedením oveľa lepší kredit.

Neviem, ako to v rodinách máte vy, ale u nás sa tie pravé vianočné nervy, bez ktorých to nie je ono, začínali vždy už pri ozdobovaní stromčeka. Len potom mali Vianoce tie správne grády.

Súčasná americká politika je frustrujúca pre tých, ktorí majú zafixovanú predstavu americkej federálnej vlády ako organizácie, ktorá napriek všetkým problémom vie efektívne reagovať. Rokovania o riešení takzvaného fiškálneho útesu boli svojou dysfunkčnosťou až šokujúce. K čiastkovej dohode prišlo až dve hodiny po silvestrovskej polnoci, keď sa viceprezident Joe Biden a líder republikánskej menšiny v Senáte Mitch McConnell dohodli na pokračovaní Bushových daňových úľav pre Američanov, zarábajúcich menej než 400-tisíc dolárov ročne, udržaní dolného limitu pre daň z bohatstva na 5 miliónov dolárov, a predĺžení podpory v nezamestnanosti na jeden rok.

Hovorili sme tomu ostrovy pozitívnej deviácie. Boli to ľudia, ktorí sa správali inak ako väčšina – v prostredí, kde „práca nebola zajac“, kde „kto nekradne, okráda svoju rodinu“, kde platilo „drž hubu a krok“… žili, ako keby naokolo nevládol všeobecný marazmus. Prežívali v oficiálnych štruktúrach, v šedej zóne, v paralelnej kultúre, v disente. Nepozerali na profit, nekradli, nedržali hubu. To označenie „ostrovy pozitívnej deviácie“ vymyslel tuším Martin Bútora. Alebo Soňa Szomolányi? Bolo to už dávno.

V Poľsku sa stále veľa hovorí o afére Amber Gold. To je inštitúcia, ktorá sa sama predstavovala ako nebankový subjekt a od ľudí vymámila desiatky miliónov eur. Keď táto finančná pyramída padla, ukázalo sa, že dlhý čas fungovala mimo systému akejkoľvek kontroly štátu. Správa nezávislých expertov ukázala, že v tomto prípade zlyhalo niekoľko desiatok štátnych inštitúcií. V priebehu niekoľkých rokov sa nedokázali zorientovať a všimnúť si firmu, ktorú viedli trestne stíhaní ľudia. Vďaka tomu táto firma okradla tisíce klientov. To otvára otázku: bola táto aféra možná pre celkový neporiadok v štáte, alebo je jej dôvodom tolerancia zo strany úradníkov?

Príbehov a osobných skúseností, ktorých podstatou je zlyhanie štátu pri plnení jeho základných funkcií, bolo u nás vždy veľa, bez ohľadu na režim a na vládu. Ale žili sme tiež časy, keď sa dalo na koniec tunela aspoň dovidieť, keď sme mohli dúfať, že sa veci síce hýbu pomaly, ale dopredu. Tie časy sú preč.