Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Od Langoša kam?

.marek Vagovič .časopis .téma

Môžete mať dobre poskladaný tím, bez charizmatického lídra však často nič nedosiahnete. Ivan Petranský nie je formát Jána Langoša: napriek tomu mohol mať ÚPN pod jeho vedením oveľa lepší kredit.

.keď parlament pred šiestimi rokmi zvolil do čela Ústavu pamäti národa (ÚPN) mladého historika Ivana Petranského, mnohí boli sklamaní. Petranský totiž vzišiel z prostredia Matice slovenskej, navyše bol nominantom SNS. Ako problém sa javil aj jeho prinajmenšom tolerantný vzťah k slovenskému štátu z rokov 1939 – 1945. Po rešpektovanom disidentovi Jánovi Langošovi to bol jednoducho iný svet – generačne aj hodnotovo. O necelý mesiac Petranský vo funkcii končí. Akou inštitúciou je dnes ÚPN? Má vôbec zmysel, alebo ho treba radšej zrušiť?
Petranský sa snažil hneď od začiatku odlíšiť od svojho predchodcu. Vedomý si hendikepu, že nastupuje po Langošovi, o ktorom sa po jeho smrti s úctou vyjadrovali i dlhoroční oponenti, stavil na vedecký výskum. Pokým za Langoša sa ústav prioritne sústredil na zverejňovanie základných dokumentov z činnosti ŠtB, Petranský išiel ďalej: historici ÚPN začali analyzovať obidve totality, hnedú aj červenú. Ústav navyše systematicky zverejňoval nielen mená agentov, ale aj príslušníkov ŠtB, vojenskej kontrarozviedky či funkcionárov komunistickej strany.

.pracanti
ÚPN pod Petranského vedením zverejnil aj zoznam občanov, ktorí boli odvlečení do sovietskych gulagov, pravidelne vydáva aj preukazy politickým väzňom. Od roku 2007 podal ústav na Generálnu prokuratúru aj viacero trestných oznámení v prípadoch ľudí, ktorí boli za komunizmu zastrelení na československo-rakúskej hranici. Okrem toho zverejnil databázu arizovaných židovských podnikov či funkcionárov Hlinkovej gardy. Vcelku plodní boli aj odborní pracovníci ÚPN: za posledných šesť rokov vyšlo pod hlavičkou ústavu viac ako 50 kníh.
Ústav točí aj dokumenty, doteraz vyrobil samostatne alebo v koprodukcii 17 filmov. Pracovníci ÚPN nahrávajú aj rozhovory s obeťami a pamätníkmi obdobia neslobody – do septembra 2012 takto zaznamenali 350 výpovedí. Historici ústavu prednášajú na školách: za posledné štyri roky ÚPN zorganizoval aj takmer 50 diskusných večerov, respektíve viac ako štyridsať konferencií, ktoré však niekedy pôsobia ako povinná jazda.
„Nestačí zabezpečiť chlebíčky, tlmočenie a prenájom miestnosti ako v prípade medzinárodnej konferencie o stredoeurópskych dejinách zo začiatku decembra 2012,” upozorňuje riaditeľ Historického ústavu SAV a člen Správnej rady ÚPN Slavomír Michálek.  

.medzinárodná spolupráca
Historik Roman Holec pripúšťa, že v poslednom čase sa posilnila medzinárodná spolupráca ÚPN. „Konferencie, ktoré organizuje, sú však často na báze kamarátšaftov. Ak je kongres k dejinám strednej a východnej Európy v 20. storočí, malo by tam so zásadným príspevkom vystúpiť aspoň päť ľudí z ÚPN. V tejto fáze by už mal byť ústav aj nositeľom medzinárodných grantov, respektíve vstupovať do medzinárodných projektov – majú na to peniaze aj aparát.”  
Petranský pripomína, že ústav pod jeho vedením sa stal súčasťou Európskej siete Pamäť a solidarita, ktorú založili ministerstvá kultúry Poľska, Maďarska, Slovenska a Nemecka. „Nedávno tu bol jej predseda, pán profesor Rydel, ktorý vyzdvihol úlohu ÚPN pri fungovaní medzinárodnej spolupráce. Úspešní sme aj v realizácii medzinárodných projektov, na ktoré sme získali peniaze z fondov EÚ.” ÚPN je zároveň členom Európskej siete úradov, spravujúcich písomnosti tajnej polície.  

.petranského plus
Historik Milan Zemko si cení, že Ján Langoš najskôr vybojoval, a potom rozbehol činnosť ÚPN – vrátane získavania a vybudovania archívov. „Menšiu pozornosť však venoval odbornej stránke, najmä historickej analýze dejinných udalostí. Toto je, naopak, Petranského plus – so všetkými rozporuplnými vecami, ktoré to prinieslo,” myslí si Zemko.  
Dnes už navyše neplatí, že ÚPN sa viac zaoberá slovenským štátom ako obdobím komunizmu. „Ten, kto to stále tvrdí, si asi dobre nepozrel, čo všetko doteraz v ústave vyšlo,” pripomína Zemko.
ÚPN sa totiž systematicky venuje napríklad spomínaným štruktúram a praktikám ŠtB či incidentom na hraniciach (Ľubomír Morbacher, Jerguš Sivoš). Dôsledné reflektovanie zločinov komunizmu oceňuje aj Holec. „Je to veľmi prospešné, keďže v tejto oblasti nemáme ani základný výskum. Po toľkých rokoch by sa však mali odpútať od faktografie a posunúť ďalej – to znamená zovšeobecňovať a porovnávať.”

.neoľudáci?
Pochybnosti však vyvolávajú články, publikácie, konferencie a zborníky o slovenskom štáte. „Pokým za Langoša sa ÚPN snažil mapovať minulosť nestranne, v Petranského ére bola interpretácia faktov a udalostí veľmi benevolentná k obdobiu slovenského štátu,” myslí si Michálek. Podobný názor má aj Holec. „V ústave pracuje veľa šikovných a ambicióznych ľudí. Žiaľ, Petranský si priviedol aj skupinu historikov, ktorí sa v snahe vymedziť sa voči starým, najmä marxistickým koncepciám, posúvajú do skrytých neoľudáckych pozícií.”
Neformálnym lídrom skupiny je Martin Lacko. „Keď učitelia dostanú ich publikácie, sú často bezradní. Mnohí sa radšej vyhnú podrobnejšiemu výkladu 20. storočia,” tvrdí Holec, ktorý prednáša na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Historik pripomína napríklad Lackovo zhovievavé stanovisko k ľudáckemu politikovi Ferdinandovi Ďurčanskému, ktorému chceli v Rajci odhaliť bustu: „Takíto politici nemôžu byť vzormi pre mladých ľudí len preto, že sa podieľali na vzniku slovenskej štátnosti. Takýto štát má byť hodnotou, ktorá ospravedlní všetky negatíva?”
Petranskému poslal v tejto súvislosti otvorený list aj pracovník českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov v Prahe Mirek Vodrážka, ktorý presne vystihol, v čom je problém historikov ÚPN ako Martin Lacko. Podľa Vodrážku sa až príliš “vciťujú do vnútorných stavov dejinných postáv” – napríklad osoby Jozefa Tisa, o ktorom Lacko v súvislosti s jeho rokovaním s Hitlerom z 13. marca 1939 napísal: “Určite vtedy konal podľa najlepšieho svedomia a vedomia.”    

.oslavný zborník
Kontroverzne prijaté bolo aj vydanie denníkov ľudáckeho politika Karola Sidora, v ktorých chýbala zmienka o jeho antisemitizme. „Ak to urobili úmyselne, ide o hrubú chybu editora. Ako historické dokumenty sú však tieto denníky mimoriadne cenné. Mimochodom, keď si ich prečítate, pochopíte, aká politicky malá figúra bol vlastne Sidor,” vysvetľuje Zemko. Negatívny ohlas vyvovalo aj vydanie oslavného zborníka o ľudáckom politikovi a kňazovi Jánovi Ferenčíkovi. „V oboch prípadoch mi chýba najmä jasné pomenovanie ich zlyhaní,” pripomína Holec.
V zborníku o Ferjenčíkovi absentuje aj informácia, že hlasoval aj za časť protižidovskej legislatívy. Zemko súhlasí, že Ferjenčík bol veľmi rozporuplný politik. „Na jednej strane napísal neuveriteľný článok o Hitlerovi, za čo ho vyškrtli spomedzi vatikánskych monsignorov. Na druhej strane bol jedným z mála, ktorí pred hlasovaním o zákone, ktorým parlament legalizoval deportácie a zbavil Židov občianstva, odišiel zo sály. O takýchto ľuďoch treba písať jedno aj druhé.”

.adoračné rozhovory
Sporné články niekedy vychádzajú aj v časopise Pamäť národa, ktorý vydáva ÚPN. V druhom a treťom minuloročnom čísle to boli napríklad adoračné rozhovory s Ivanom Mrvom a Františkom Vnukom, v ktorých nebol ani náznak polemiky. V inom texte sú zase partizáni vykreslení ako vagabundi, pričom chýba relevantný údaj, koľkí z nich sa v skutočnosti podieľali na protiprávnom konaní. „V historiografii by malo platiť: padni, komu padni. Pokiaľ ide o partizánov, je to aj istá reakcia na to, že štyridsať rokov boli vykresľovaní len ako bojovníci proti fašizmu, o negatívach sa nehovorilo. Určite však nerobili zverstvá všetci, ani väčšina z nich,” upozorňuje Zemko.
V časopise ÚPN chýba aj zmysel pre proporcie, aké by mali byť na tejto pôde samozrejmosťou: pokým partizáni, ktorí stoja proti Tisovmu režimu, sú tu vykreslení ako vagabundi, historik Mrva, naopak, bagatelizuje zločiny Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG) ako akcie jednotlivcov. „Určite nešlo o jednotlivcov – preto treba presne pomenovať, koľko príslušníkov alebo oddielov POHG má na svedomí vraždy civilného obyvateľstva a potom sa od nich jasne dištancovať. Ak zaznel v rozhovore takýto skreslený prístup, treba ho odmietnuť,” oponuje Zemko. Michálek medzičasom na protest odišiel aj z redakčnej rady časopisu Pamäť národa: „Nepovažujem ho za objektívny a vyvážený.” Napriek tomu v ňom vychádza aj množstvo zaujímavých textov – napríklad o násilnej kolektivizácii, prenasledovaní oponentov komunistického režimu či kariére príslušníkov ŠtB.  

.závan mečiarizmu
Zhovievavejší prístup k ľudáckemu režimu sa prejavuje aj v terminológii: historici ÚPN nepoužívajú termín slovenský štát, ale 1. Slovenská republika. Z ich textov navyše cítiť, že sú na jej vznik hrdí – bez ohľadu na okolnosti, za akých bola vyhlásená. „Ja používam termín vojnová Slovenská republika. Je však ich právom používať aj spomínaný názov, historicky je to v poriadku. Určite je to menej absurdné ako označenie tzv. slovenský štát, ktorý sa používal za komunizmu,” tvrdí Zemko.
Prinajmenšom sporný je aj slovník niektorých historikov ÚPN, ktorý občas pripomína denník Slovenská republika z polovice 90. rokov. „Niektorí autori používajú decentnejšie, iní expresívnejšie vyjadrovacie prostriedky. Podstatné je, či to, čo tým chcú povedať, zodpovedá skutočnosti,” bráni sa šéf ÚPN Petranský. Podľa neho sa napríklad to, čo sa dialo na stránkach SME v súvislosti s vydaním zborníka o Ferjenčíkovi, nedá nazvať inak ako mediálnou štvanicou. „Mám na mysli napríklad rozhovor s pánom Karikom, ktorý ho označil za fašistickú sviňu, pričom druhá strana dostala minimálny priestor.”

.knihy o garde
Zemko si však napriek výhradám nemyslí, že ÚPN pod vedením Petranského je celkom benevolentný k ľudáckemu režimu. „Dlhé roky neboli na Slovensku dostatočne zmapované ani základné fakty, ako reálne fungoval slovenský štát. Keď sa tieto veci teraz predstavia – hoci aj čisto deskriptívne – vždy z toho vystúpi autoritatívny, ba totalitný charakter režimu.” Podľa neho byť kritický k nejakému systému ešte neznamená, že historik musí mať v každej druhej vete formuláciu, že ide o „hnusný” režim. „Dôležité je pravdivo ukázať jeho mechanizmy a tie potom hovoria aj samy za seba.”   
Zemko zároveň pripomína, že nebyť ÚPN, Slovensko by dodnes nemalo napríklad publikáciu o Hlinkovej garde, ktorú napísal pracovník ústavu a šéfredaktor časopisu Pamäť národa Peter Sokolovič. Mnohí historici však knihe vyčítajú, že jej chýba kontext, pričom nečerpá ani z nemeckých dokumentov. „To je chyba,” súhlasí aj Zemko. Kontroverzne vnímaná je aj kniha o Hlinkovej mládeži, ktorú napísal Michal Milla. „Ak je dôvod, tak treba písať kritické recenzie, aby sa títo autori poučili. A môže to byť aj výzva pre iných autorov, aby napísali lepšiu publikáciu,” tvrdí Zemko.

.pomalá digitalizácia
Napriek tomu si myslí, že aj za Petranského nastal určitý posun v interpretácii udalostí z rokov 1939 – 1945. „Neplatí to síce všeobecne, ale keby sa niekto podrobne pozrel na publikácie nášho Historického ústavu, tiež by našiel aj také, ktoré môžu byť vystavené kritike.” Zemkovi zároveň neprekáža, ak historici ÚPN vo svojich štúdiách pripomínajú, že Slovensko mohlo byť v roku 1939 rozdelené, respektíve okupované. „Toto je fakt, ktorý rešpektujú aj kritici slovenského štátu a jeho režimu.”
Podľa Micháleka sú však peniaze, ktoré ÚPN investuje do publikácií niekedy spornej kvality, využité neefektívne. „Treba ich využiť aj na iné činnosti, ktoré má ústav zo zákona vykonávať – napríklad na digitalizáciu.“ Na porovnanie – pokým ÚPN zdigitalizuje asi 200-tisíc strán dokumentov ročne, český Ústav pre štúdium totalitných režimov v Prahe zdigitalizuje v priemere 30-tisíc strán denne. Petranský však oponuje, že nemajú dosť peňazí na nákup techniky, keďže ÚPN robí digitalizáciu na počítačoch z rokov 2004 – 2006. “Okrem toho, u nás pracuje 66 ľudí, v Česku 250, v Poľsku 2 200.”

.chýbajú skúsenosti
Historik Dušan Škvarna na rozdiel od Micháleka oceňuje, že ÚPN vydáva viac publikácií, pričom tvrdí, že sú vyváženejšie ako v minulosti. Otázna je však podľa neho ich kvalita. „Sú to faktograficky a informačne bohaté práce. Ich význam je aj v tom, že často ide o prvý dotyk s minulosťou. Autormi sú však mladí chlapci, takže ich práce ešte nie sú dosť vyzreté, chýba im aj nadstavba – to znamená analýza faktov v súvislostiach.” So Škvarnom súhlasí aj Zemko. „Najmä o 50. rokoch vyšlo niekoľko výborných článkov. Niektoré texty by však v našom časopise neboli publikované. Na veľké syntézy potrebujú ešte títo mladí ľudia viac času.”
Podobný názor má aj Holec. „Na ústav takéhoto charakteru je už trošku málo nahádzať vidlami na jednu kopu dokumenty a fakty a potom ich pustiť von. Chýba mi tam komentár, komparácia a často aj metodológia. Aj práce externistov, ktoré vydávajú, sú často nezrelé.” Holecovi prekáža aj množstvo faktických chýb v prácach niektorých historikov ÚPN. „Napríklad pán Lacko rýchlejšie píše ako rozmýšľa. V jednej recenzii ho za to dokonca kritizoval aj ideovo spriaznený historik Vnuk.”

.múzeum 20. storočia
Škvarnovi chýbajú vo výstupoch ÚPN aj témy, ktorým sa venuje napríklad historička Marína Zavacká – to znamená otázky sociálnej psychológie, respektíve fenomény symboliky či propagandy v totalitných režimoch. „Nemalo by to byť len o tom, čo povedal aký funkcionár na ÚV. Ústav si, žiaľ, všíma len základné fakty a trendy.” Podľa Škvarnu to však nie je len problém ÚPN, ale celej slovenskej historiografie.
„Zúfalo nám chýba ucelený pohľad na celé 20. storočie. Pred sto rokmi sme mali problém aj s vlastnou identitou. Začínali sme od plienok, ako roľnícko-dedinská spoločnosť malých celkov. Dnes sme štandardná, priemerná európska spoločnosť so všetkými pozitívami aj negatívami. Prečo nikto neskúma, ako sme sa stali modernou spoločnosťou, kde sa už nenosia kroje?” pýta sa Škvarna.
Podľa neho by si nemali slovenskí historici všímať len medzníky, ale sledovať aj civilizačné zmeny, ktoré sú možno dôležitejšie ako politika. Škvarna tiež pripomína, že Slovensko je jedna z mála európskych krajín, ktorá nemá stálu expozíciu vlastných dejín. „Toto trvá už dvadsať rokov. Kedysi bola na Bratislavskom hrade, odvtedy tu nie je nič.” Škvarna si preto myslí, že súčasťou ÚPN by mohlo byť aj múzeum 20. storočia.   

.ako ďalej?
V budúcnosti by sa mal ÚPN podľa Zemka ozývať viac aj publicisticky. „Zároveň by sa mal aktívne zapájať do verejných sporov o interpretáciu dôležitých historických udalostí, hoci sú pomerne zriedkavé a plytké, pričom sa vedú z apriórnych pozícií. Na celé moderné slovenské dejiny sa treba pozerať kriticky v duchu spomínaného hesla padni, komu padni. Ak sa kedysi veľmi dlho prižmurovalo ľavé oko, tak teraz sa nesmie prižmurovať pravé oko.”
ÚPN zatiaľ nevyužil ani príležitosť, ako sa v čase, keď silnejú extrémistické nálady v spoločnosti, lepšie dostať do povedomia mladých ľudí – napríklad tým, že by vysvetľoval historický kontext a pozadie nacistickej či komunistickej symboliky, ktorú používajú súčasní radikáli. „Ak považujeme ÚPN za archívne a vedeckoanalytické pracovisko, tak  nie som si celkom istý, či by to mal robiť ako inštitúcia. Môžu to však robiť jednotliví pracovníci – ako občania na to majú právo,” tvrdí Zemko.

.marxista v ústave
Pokým na kvalitu výstupov ÚPN sú rôzne názory, v jednom sa všetci, s ktorými sme hovorili, zhodli: Petranský robil zlú personálnu politiku. Za jeho éry totiž odišlo z ústavu z rôznych dôvodov okolo 30 z takmer 70 zamestnancov. Vlani v lete bol naopak prijatý Ján Bobák – bývalý pracovník Ústavu marxizmu a leninizmu ÚV KSS. Petranský navyše tento krok nekonzultoval so Správnou radou ÚPN. „To je výsmech a arogancia,” myslí si Michálek. Proti boli aj zamestnanci ústavu, ktorí dokonca spísali proti Bobákovmu prijatiu petíciu. Mimochodom, inicioval ju Petranského človek Martin Lacko.
Podľa Zemka bolo Bobákovo prijatie „protislužbou pána riaditeľa, ktorému kedysi pán Bobák pomohol. Nie je to však nič výnimočné, skôr také typicky slovenské”. Bobákovo angažmán ostro kritizoval aj Holec. V článku, ktorý napísal pre denník SME, spochybnil aj smerovanie ÚPN, ktorý vraj obchádza „strašidlo neoľudáctva”. Petranský na jeho kritiku nereagoval, urobil to až historik Mrva, ktorý v časopise Pamäť národa pripomenul Holecovu minulosť. Podľa neho ešte v októbri 1989 presviedčal kolegov v Historickom ústave SAV, aby plnili závery posledného zjazdu komunistickej strany.

.kandidát strany
Mrva dokonca tvrdí, že Holec sa stal 16. novembra 1989 aj kandidátom na členstvo v komunistickej strane. Holec priznal, že v prvej polovici novembra 1989 ho naozaj oslovili s takouto ponukou – v tom čase bol predsedom SZM v Historickom ústave SAV. Pred vypuknutím revolúcie však Holec odišiel na študijný pobyt v Poľsku, odkiaľ sa vrátil až pred Vianocami. „Bol som prizvaný na pamätnú stranícku schôdzu, kde sa moji kolegovia masovo vzdávali členstva. Bolo mi z toho zle, keďže mi to pripomínalo situáciu, keď krysy opúšťajú loď.”
Holec tvrdí, že nikoho nevyzýval, aby to nerobil. Priznáva však, že nebyť novembra 1989, zrejme by sa stal členom strany. „Znamená to, že nemám právo kritizovať vstup bývalých komunistov do ÚPN, respektíve protestovať proti nacionalizmu a neoľudáctvu v tomto ústave?” pýta sa Holec. Podľa neho nie je Bobákovým problémom len jeho minulosť, ale aj odbornosť. „Má len jednu tému, slovensko-maďarské vzťahy. Napísal jednu knihu, zvyšok je vajatanie. Keďže sa mu zrútil Historický ústav Matice slovenskej, Petranský mu pred dôchodkom takto pomohol.”

.kto zachránil ÚPN?
Ján Langoš založil ÚPN ako rešpektovanú inštitúciu, ku ktorej si nikto vrátane politikov nedovoľoval. To, aká dôležitá je osoba lídra, sa ukázalo po jeho tragickej smrti v roku 2006. Navonok sa ústav viditeľne nezmenil. Aj po nástupe Petranského zverejňoval citlivé dokumenty, ktoré sa týkali ľudí z prostredia vtedajšej vládnej moci (Široký, Slota). Politici však začali ÚPN spochybňovať, po voľbách v roku 2006 dokonca hrozil jeho zánik. Proti ústavu brojili Mečiar aj Slota.
ÚPN napokon nezanikol, čo mnohí vrátane Františka Mikloška pripisujú Petranskému. Podľa informácií .týždňa však zohral kľúčovú úlohu vtedajší podpredseda Správnej rady ústavu Ján Ondriaš. Práve on sa snažil presvedčiť politikov, aby zostal ústav zachovaný. Podľa Micháleka navyše nebola hrozba zániku ÚPN až taká, ako sa to prezentovalo v médiach. „Bolo by to totiž spoločensky absolútne neúnosné.”

.politika verzus veda
Ústav pod vedením Petranského je dnes úplne inou inštitúciou ako za Langoša. „Na začiatku to bola aj politická inštitúcia. Je však otázne, či by nemal primárne sprístupňovať a analyzovať historické dokumenty, ako sa takto angažovať,” myslí si Zemko. Dnes je prioritou veda, ktorej však chýba akceptovaný garant. Výsledkom je, že niektorí mladí historici ÚPN občas pôsobia ako utrhnutí z reťaze, takže ich práce – najmä tie z obdobia slovenského štátu – sú často predmetom oprávnenej kritiky.
Problém je, že doma nie je veľmi z čoho vyberať – väčšina starších historikov nemá dostatočnú autoritu, keďže sa zaplietli, alebo robili kompromisy s komunistickým režimom. „Prečo neoslovia niekoho zo zahraničia, kto by koncepčne a s pomocou moderného pojmového aparátu rozbehol ďalšiu činnosť?” pýta sa Holec. V ÚPN totiž stále pracuje dosť šikovných historikov s perspektívou, ktorým spomínaná anarchia pri spracovaní tém prekáža.  

.osobné útoky
ÚPN sa v ére Petranského vyhol aj podozreniam z manipulácie s dokumentmi. V tomto smere pracuje ústav oveľa zodpovednejšie: dnes už nemôže nikto nosiť spisy domov, ako to bolo v minulosti. Napriek pracovnému nasadeniu, množstvu publikácií aj energii, s akou sa pustili historici ÚPN do skúmania zločinov komunizmu, však vzbudzuje šesť rokov s Petranským skôr rozpaky.
Problémom pritom nie je len fakt, že viacerí historici okolo Martina Lacka, ktorí chceli byť treťou cestou medzi marxistami a ľudákmi, sa čoraz viac posúvajú k Vnukovi či Ďuricovi. Zarážajúce je skôr poznanie, že Petranský a jeho ľudia reagujú na akúkoľvek – aj dobre mienenú – kritiku osobnými útokmi. Svoje frustrácie si potom ventilujú cez časopis Pamäť národa, kde dostávajú čoraz viac priestoru aj vyslovene hlúpe až extrémne názory.

.kto príde po Petranskom?
Petranský to pri nástupe do funkcie nemal ľahké. Mnohí naňho pozerali cez prsty a s predsudkami: napriek tomu rozbehol ÚPN pod jeho vedením viacero zaujímavých projektov, ktoré zrejme oceníme až o niekoľko rokov. Súčasne sa však obklopil ľuďmi, o ktorých síce veľa počuť, no vďaka ich neprofesionálnemu prístupu a neúcte k faktom má dnes ÚPN možno horšiu povesť, než si zaslúži.
Aj samotnému Petranskému často chýbal nadhľad a odstup – a to aj pri personálnych sporoch, ktoré riešil z pozície moci. Jeho nástupcom by mal byť preto človek, ktorý si nemusí funkciou nič dokazovať: ideálny by bol František Mikloško, človek so silným príbehom, ktorému však chýba podpora Smeru. Dobrým kandidátom by bol aj Miroslav Čaplovič z Vojenského historického ústavu: je to rešpektovaný historik, s ktorým by nemuseli mať problém ani Ficovi ľudia, keďže jeho otec je ministrom školstva.
Azda zvíťazí zdravý rozum. Pokiaľ už Smer nemá pozíciu šéfa ÚPN vyhradenú pre nejakého zaslúžilého straníka.      
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite