Prečo bola táto dohoda očakávaná s napätím? V dôsledku kombinácie plánovaného vypršania Bushových daňových úľav a automatických škrtov, ktoré sa uplatňujú v prípade, že federálny dlh presiahne stanovenú hranicu, hrozilo, že sa od januára americká ekonomika prehupne cez fiškálny útes, ktorý by súbežne priniesol plošné výdajové škrty a pomerne výrazné zvýšenie daní pre veľkú časť Američanov. Nešlo by o fiškálnu konsolidáciu v pravom slova zmysle, pretože spomínané opatrenia by boli úplne automatické a plošné, čo by v prípade výdajových škrtov nemuselo byť ideálne. Rozumným riešením by bola dohoda o riešení problému rastúceho dlhu najmä prostredníctvom výdajových škrtov, spojená s predĺžením Bushových daňových úľav pre veľkú časť Američanov.
Žiaľ, novoročný kompromis je čímkoľvek, len nie rozumnou dohodou. Síce zabraňuje okamžitému zvýšeniu daní pre veľkú časť americkej populácie, ale neobsahuje v sebe ani náznak toho, ako americkí politici hodlajú riešiť dlhový problém. Namiesto toho prišlo len k dvojmesačnému posunutiu dátumu, keď sa automatické šrty majú začat uplatňovať. Podobne ako v Európe, i americkým politikom je príjemnejšie dlhový problém odkladať než ho riešiť.
Problém neudržateľných verejných výdavkov na oboch stranách Atlantiku je však nutné riešiť urgentne. Ekonómovia Cecchetti, Mohanty a Zampolli z Banky pre medzinárodné zúčtovanie odhadujú, že bez hlbokých reforiem v roku 2040 dosiahne verejný dlh Spojených štátov 400 percent HDP, Nemecka 300 percent HDP a Japonska 600 percent HDP. Pochopiteľne, prv než by sa také projekcie naplnili, príčetní investori by dávno prestali vládam požičiavať.
Je zaujímavé, že rovnaký problém majú prakticky všetky vyspelé demokracie sveta. Niektoré majú na cestu k fiškálnemu kolapsu nakročené viac, iné menej, ale hrubé obrysy sú rovnaké. Celý povojnový Západ totiž doviedol do extrému keynesiánsku myšlienku deficitného financovania – ktoré bolo pôvodne zamýšľané na zmierňovanie recesií – a urobili z verejného dlhu nástroj financovania volebných sľubov.
Ak má náš dlhový problém riešenie, musí byť systematické. Ako nedávno napísal Mario Rizzo, profesor ekonómie na New York University, „federálna moc existuje za účelom udeľovania špeciálnych privilégií záujmovým skupinám, výmenou za volebnú podporu. Ak teda aj predpokladáme dohodu, riešiacu dlhodobú fiškálnu nerovnováhu, aké pravdedobné je, že sa nám podarí zotrvať v blízkosti onoho riešenia? Tam, kde sme teraz, sme sa predsa nedostali náhodou.“
Je teda naivné očakávať riešenia od politikov. Pokiaľ len budú môcť, vždy sa budú snažiť riešenie odďaľovať. Je preto nevyhnutné, aby občianska spoločnosť v Európe aj v USA začala aktívne premýšľať o tom, čo a za akú cenu nám má vláda poskytnúť, a vyvíjať potom systematický tlak, ktorý by politikom zabránil v pokračovaní súčasného stavu.
Autor je ekonóm v Legatum Institute v Londýne.
Žiaľ, novoročný kompromis je čímkoľvek, len nie rozumnou dohodou. Síce zabraňuje okamžitému zvýšeniu daní pre veľkú časť americkej populácie, ale neobsahuje v sebe ani náznak toho, ako americkí politici hodlajú riešiť dlhový problém. Namiesto toho prišlo len k dvojmesačnému posunutiu dátumu, keď sa automatické šrty majú začat uplatňovať. Podobne ako v Európe, i americkým politikom je príjemnejšie dlhový problém odkladať než ho riešiť.
Problém neudržateľných verejných výdavkov na oboch stranách Atlantiku je však nutné riešiť urgentne. Ekonómovia Cecchetti, Mohanty a Zampolli z Banky pre medzinárodné zúčtovanie odhadujú, že bez hlbokých reforiem v roku 2040 dosiahne verejný dlh Spojených štátov 400 percent HDP, Nemecka 300 percent HDP a Japonska 600 percent HDP. Pochopiteľne, prv než by sa také projekcie naplnili, príčetní investori by dávno prestali vládam požičiavať.
Je zaujímavé, že rovnaký problém majú prakticky všetky vyspelé demokracie sveta. Niektoré majú na cestu k fiškálnemu kolapsu nakročené viac, iné menej, ale hrubé obrysy sú rovnaké. Celý povojnový Západ totiž doviedol do extrému keynesiánsku myšlienku deficitného financovania – ktoré bolo pôvodne zamýšľané na zmierňovanie recesií – a urobili z verejného dlhu nástroj financovania volebných sľubov.
Ak má náš dlhový problém riešenie, musí byť systematické. Ako nedávno napísal Mario Rizzo, profesor ekonómie na New York University, „federálna moc existuje za účelom udeľovania špeciálnych privilégií záujmovým skupinám, výmenou za volebnú podporu. Ak teda aj predpokladáme dohodu, riešiacu dlhodobú fiškálnu nerovnováhu, aké pravdedobné je, že sa nám podarí zotrvať v blízkosti onoho riešenia? Tam, kde sme teraz, sme sa predsa nedostali náhodou.“
Je teda naivné očakávať riešenia od politikov. Pokiaľ len budú môcť, vždy sa budú snažiť riešenie odďaľovať. Je preto nevyhnutné, aby občianska spoločnosť v Európe aj v USA začala aktívne premýšľať o tom, čo a za akú cenu nám má vláda poskytnúť, a vyvíjať potom systematický tlak, ktorý by politikom zabránil v pokračovaní súčasného stavu.
Autor je ekonóm v Legatum Institute v Londýne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.