Stredná Európa Luboša Palatu

Ďalší si všimli to, že slovo Václava Klausa platí možno tak vo chvíli, keď je vyslovené, a že jeho narcizmus prekonal jeho obavy z mojich „každodenných posmešných článkov“. Na Slovensku sa viac ľudí pozastavuje nad tým, za čo vlastne dostal vyznamenanie od Klausa Ivan Gašparovič, v Česku sa ich čuduje o niečo menej. Pretože bizarnosť vzájomného udeľovania si radov deň pred koncom prezidentského mandátu zapadá do mnohých ďalších bizarností, ktoré sprevádzajú končiace sa prezidentské obdobie Václava Klausa.
Klausovi však ani metál od Gašparoviča nepomôže v tom, že v porovnaní so svojím, ako on hovorí, ideovým súperom Václavom Havlom, dopadol ako sedliaci pri Chlumci. Tak pokiaľ  ide o vážnosť v českej verejnosti, ako aj v medzinárodnom porovnaní, kde už len Klausových niekoľko málo radov, udelených najmä zo slušnosti štátnikmi z okolitých krajín (ale nie z Nemecka a Maďarska), o mnohom vypovedá. Na druhej strane, Česi a Slováci sú si tak blízko, že by si ich prezidenti mohli a možno aj mali také vyznamenania udeľovať už len z tej slušnosti, pretože to sa medzi štátmi, správajúcimi sa k sebe tak priateľsky, jednoducho robí.
A tiež si myslím, že Česká republika má jeden veľký dlh. Za svoj statočný postoj v dobe mečiarizmu, za snahu držať spolu s Václavom Havlom česko-slovenské vzťahy vysoko, keď si zároveň premiéri Klaus a Mečiar posielali cez hranicu len nezaplatené účtenky z delenia federácie – a za mnohé ďalšie veci – , by si najvyššie české vyznamenanie zaslúžil prvý slovenský prezident Michal Kováč. Prihováral by som sa, aby si to vyznamenanie Miloš Zeman pribalil na svoju prvú zahraničnú cestu, ktorá na Slovensko nepochybne povedie. Pretože Michalovi Kováčovi môžeme byť vďační za to, že Slovensko je priateľom, za ktorého sa nemusíme hanbiť. Pokiaľ by sa mi do toho podarilo nového českého prezidenta Zemana postrčiť, budem na rozdiel od tej trápnosti vo vile Tugendhat skutočne rád.

Autor je redaktor Lidových novín a MF DNES.