výmena názorov sa zďaleka nekrútila len okolo známej dilemy umelý alebo živý. Otec vždy presadzoval stromček, ktorý familiárne voláme stromček „moskovského typu“. Živá voňavá jedľa, ovešaná čo najpestrejšími a čo najväčšími ozdobami. Mama sa zas prikláňala k ležérnej francúzskej elegancii kombinovania maximálne troch farieb. Keď sa už ako-tak dohodli, vždy prišiel na koniec zlomový moment, takzvaný moment „s“. Pri ňom sa vždy rozpútal boj na život a na smrť.
Otec sa totiž nevedel vyrovnať s predstavou, že by na stromčeku chýbali jeho obľúbené salónky. Aké by to predsa boli Vianoce bez toho, aby ste potajomky – keď už všetci spia a vy pozeráte televízor – neprišli ku stromčeku ako do chladničky a nezačali ho vyjedať? Mama bola každý rok zásadne proti. A pri ich spoločných hádkach o salónky sme pozažívali vždy najväčšiu vianočnú zábavu.
„Chudobnejší kedysi do lesklého papiera balili kockový cukor.“
Tu sa však musím otca a všetkých vášnivých vyznávačov salónkovej kultúry zastať. Tradície hovoria jasne. Skôr, než si ľudia začali krášliť vianočné stromčeky fúkaným sklom, slamou a sviečkami, vešali na ne v prvom rade jedlo. Tento zvyk ďaleko pred vianočnou tradíciou začali Germáni a Kelti, ktorí ozdobovaním stromčeka slávili zimný slnovrat.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.