Tento týždeň (12. júna) by sa Anton Srholec dožil 89 rokov. Mal takmer o 50 viac než ja. Napriek tomu som ho nikdy za starca nepovažoval.

Čo vám príde ako prvé na um, keď stretnete na ulici bezdomovca? Pekné slovo? Pozdrav alebo úsmev, ktorý mu chcete venovať? Všetky tieto spomenuté bežné prejavy, ktorými zdravíme ostatných, to asi nebudú. Namiesto nich nás väčšinou ovládne súd, že si to zavinili sami.

Pre väčšinu ľudí bez domova bol prvým krokom z normálneho sveta do života v osamelosti rozvod spojený s odchodom od rodiny.

Koláč jedna báseň. Ľahulinký vanilkový vánok v kocke. Nadýchaný, tvarovo minimalistický. Taká naša rakúsko-uhorská pagoda. Kombinuje slané a sladké, krémové a chrumkavé, že sa z toho točí hlava a zahmlieva sa pred očami už len pri pomyslení naň. Krémeš.

Nazvime toho človeka Paľko. Paľka delí už len pár mesiacov od dôchodku. Posledných desať rokov prežil striedavo na ulici a v rôznych ubytovniach. Napokon zakotvil v našej komunite. Snívať však nikdy neprestal.

Pred 30 rokmi sa tisíce ľudí zišli na Sviečkovej manifestácii, aby so sviečkami v ruke a s modlitbou v srdci žiadali náboženské slobody a dodržiavanie občianskych práv. Pri spomienke na nich nám vyvstane pred očami výrok Bertolda Brechta: „Nešťastná je krajina, ktorá potrebuje hrdinov.“

Posledné týždne nás smola a smrť navštevujú častejšie. Udalosti posledných dní v našej komunite, keď sme sa náhle lúčili s mladým priateľom, i skúsenosť posledných mesiacov nás priviedli na myšlienku pomáhať osamelým ľuďom pri poslednej rozlúčke.

Občas nás navštívia ľudia, ktorí nám chcú pomôcť. Spomedzi nich sa vymyká príbeh dôchodkyne, ktorá nám minulý týždeň zaklopala na dvere.

Trochu nezvyčajný pohľad očami Eugena Kordu a Michala Magušina na návštevu prezidenta Andreja Kisku u premiéra Palestíny.

Na Islande testujú mentálne znevýhodnení ľudia svoje prezentačné schopnosti a získavajú sebavedomie. Ich pohľad na život je v niečom iný ako ten náš. Často dokážu vidieť viac.