Říkají ti černá / a zatím pod tebou spí / nesmírné spousty slunce / v pravěkých kapradinách. Krásne štvorveršie Jiřiny Haukovej čítame na vyhliadkovej veži ostravskej Novej radnice. Výhľad je ilustrovaný textami s citátmi z ostravského prostredia a toto je jeden z nich. Páči sa mi, aj keď až neskôr zistím, ako presne vystihuje Ostravu.

Francúzsky filozof vizuality Georges Didi-Huberman hovorí, že obrazy môžeme čítať ako politickú výpoveď o nejakom druhu násilia. Dokážu nás voviesť priamo do srdca strachu z násilia. „Podtrhujú, vykresľujú a zvýrazňujú strach,“ dopĺňa Didi-Huberman.

O tom, že písaný text môžeme počuť, nepochybuje nikto. Audioknihy, podcasty či iné formy čítaného textu poznáme všetci. Môžeme ale čítať obrazy? Doslovne, nie prerozprávať, čo na nich vidíme, či aké emócie v nás vyvolali.

Vo svojom novom románe nám Michel Houellebecq ponúka niečo, na čo sme pri ňom doteraz neboli zvyknutí – nádej, že všetko dobre dopadne.

Christa McAuliffová nebola povolaním astronautkou, ale učiteľkou. Keď ju vybrali spomedzi tisícov uchádzačov a vtedajší viceprezident George Bush starší oznámil, že práve ona poletí do vesmíru na americkom raketopláne, splnil sa jej detský sen. Netušila, že nielen jej sen, ale sen mnohých sa zmení na nočnú moru.

Čupia v tom hlbokom tanieri, biele a nadýchané, ako také mľandravé, čerstvo vyliahnuté operence. Pod nimi mláčka, jemná omáčka podľa nášho priania, ktorá vonia široko-ďaleko. Nedá sa im odolať. Ak sú správne pripravené, chutia ako nebeské oblaky. Gnocchi (čítame ňoky).

Niekto si povie: nevídali – obyčajný zapečený sendvič. No vo Francúzsku je to hotové náboženstvo. Konkrétne kaviarenské. A v súčasnosti, po vlne burgrov a poké, opäť naberá do košiara zablúdené ovečky. Francúzsky zvodca croque monsieur (čítame krok mesié).

Jar pučí z každého rohu, všetko sa k sebe nahýna, opeľuje, kopuluje. Je blázon, kto sa z toho neteší. Alebo je to zúfalý rodič, ktorý sa prizerá, ako jeho dieťa bojuje s prvými príznakmi zaľúbenia.

Damien Chazelle a Justin Hurwitz vás pozývajú na párty vášho života. RSVP netreba, stačí pekne zažmurkať na naivného Mexičana ochotného pustiť vás k tomu najpotrebnejšiemu – kokaínu a šéfovi štúdií Kinoscope.