Stretla som vo výťahu susedku, vymenili sme si pozdrav, stratili vetu o počasí a o tom, či do skladu na rohu ulice došli vajíčka, alebo nie. Boli sme iba na šiestom poschodí, keď mi susedka, povzbudená intimitou výťahovej kabínky, povie, že sa vďaka mne môže pozerať na kolumbijskú telenovelu. Vôbec som tomu nerozumela. Veď aká už len môže byť súvislosť medzi skeptickou blogerkou a nekonečnými drámami, ktoré ustavične vyvolávajú slzy na tvárach divákov pred obrazovkou? Ale pani si trvala na svojom. Keď chýbali štyri poschodia do prízemia, začínam si pripomínať scenáre starého Felixa B. Cañetu.

Indická reštaurácia v centre Bratislavy si ako podtitul píše „autentická“. Indický majiteľ, indický šéfkuchár, pravé indické prísady a k tomu aj indická hudba a prostredie. A ešte aj indický názov Ashoka.

Továrnik a mecenáš z východného Česka Kvido Štěpánek vyslal vlastný humanitárny konvoj na Ukrajinu. Ako svoju osobnú odpoveď Rusku. Nebavilo ho čakať, kým to urobí EÚ, tak to urobil sám. Z Jablonného nad Orlicí (3 300 obyvateľov), kde má jeho firma sídlo, išlo päť Štěpánkových kamiónov až do Slavjanska. Po dohode s ľuďmi z neziskovky Člověk v tísni, ktorí organizujú pomoc, viezli strešnú krytinu na stovku domov a 50 ton oblečenia. Minulý štvrtok a piatok sa (po pätnástich dňoch jazdy) v poriadku vrátili. „Nemám k Ukrajine zvláštny vzťah. Ale pamätám si dobre na rok 1968, keď som mal 11 rokov.

Tvrdiť, že si karikaturisti v Charlie Hebdo môžu za svoju smrť sami, je omnoho obscénnejšie a cynickejšie, než akákoľvek „zvrátená“ karikatúra. Je to také isté, ako tvrdiť, že obeť si za svoje znásilnenie môže sama, pretože mala krátku sukňu, alebo že si Ježiš Kristus za svoju smrť môže sám, pretože provokoval zákonodarcov. Ozaj, nebol práve Kristus vláčený pred davom ako posledná opica? A bojoval proti tomu nejako?

Môj život bol vždy životom medzi múrmi. Múrom na nábreží Maleconu, ktorý ma oddeľoval od zvyšku sveta, o ktorom som počula len samé strašnosti. Múrom na škole, kam som chodila, keď sa zjednotilo Nemecko. Dlhým múrom, za ktorým sa schovávali nelegálni predajcovia sladkostí a iných potešení. 180-centimetrový betónový plot, cez ktorý niektorí spolužiaci vedeli preskočiť a ujsť z triedy pred nudou z indoktrinácie. A k tomu všetkému sa pridal múr mlčania a strachu. Doma si moji rodičia začali dávať prst na ústa a šepkať… niečo sa stalo, ale nepovedali, čo.

Náš dom sa všetkými tými oknami pozerá na malý parčík, ktorý lemuje solídny múr misionárskeho statku, pri ktorom žijú dvaja bezdomovci. Krivý a Psychoš. Pijú krabicové víno z neďalekej Samošky a zbierajú šrot. Krivý je mierny človek, starý vlk, ktorý, keď nie je spitý, v jednom kuse číta všetko, čo mu príde pod ruku. Je šťúply, má po päťdesiatke a má melancholické, inteligentné črty tváre. Keby sme nevedeli, že to je socka, mohol by to byť básnik. V zime som ho vídala triezveho, postával v parčíku a fajčil v obrovskom kožuchu, asi spĺňal podmienky nejakého útulku. Ale len čo sa vyčasilo, bol pri múre zas.

Už ma to nebaví. Svet bol a vždy bude plný idiotov. Oproti tej väčšine vždy stála menšina rozumných. A na obe skupiny pozerala masa ľahostajných. Aj na Slovensku budeme mať zrejme ešte dlho, možno vždy, skupinu komunistov, ľudákov, nacionalistov a menšinu tých, pre ktorých je demokracia nedotknuteľnou hodnotou. S tým už nič nenarobíme. A samozrejme tu bude masa ľahostajných alebo, lepšie povedané, masa pragmatikov. Tí nechápu, o čo zrazu ide.

Ešte pred vypuknutím prvej svetovej vojny došlo v rámci rakúsko-uhorskej armády k reforme stravovania. Dôstojníci si pochutnávali ako v tých najlepších hotelových kuchyniach.

Nenarástol im nos a predsa vnímajú vône. Nemajú hlasivky a napriek tomu vedia debatovať. Nuž a tieto schopnosti využívajú nielen na synchronizované dozrievanie plodov, ale aj parazitický spôsob života. Rastliny evidentne voňajú (respektíve smrdia). A to nielen nám alebo rôznym iným živočíchom, ale dokonca aj samy sebe. Nejde však o žiaden luxusný rozmar, ba práve naopak. Pričom zďaleka nejde len o šikovný spôsob prilákania opeľovačov, ale aj o sofistikovanú formu chemickej komunikácie, ktorá je pre ne životne dôležitá.

Televízny škriatok Fidlibum spolu s potkanom Otkom vychovávajú a vzdelávajú malé Čudo, ktorému prischne meno Anička, a tak sa z nej stane Kukanička. V praxi to vyzerá tak, že jej rozprávajú všakovaké príbehy. Tie sú nielen zábavné a hravé, ale predovšetkým poučné, zhrnuté v nádhernej autorskej knižke Prečo Fidlibum kuká a nie je kukučka? spisovateľky Halky Marčekovej, ktorú ilustrovala Martina Matlovičová. Fidlibuma môžu deti poznať aj z televíznej relácie, ktorej dramaturgičkou je autorka knihy, ale my ho s dcérou nesledujeme, vystačíme si s čítaním a pozeraním obrázkov.