Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vojenská kuchárka

.peter Kerekes .časopis .prvá svetová vojna

Ešte pred vypuknutím prvej svetovej vojny došlo v rámci rakúsko-uhorskej armády k reforme stravovania. Dôstojníci si pochutnávali ako v tých najlepších hotelových kuchyniach.

.jedného krásneho septembrového dňa v roku 1909 napochodovalo do priestoru Veľkého Meziříčí sedem peších divízií, dve jazdecké divízie, prišlo 40 vojenských automobilov a po poľných cestách sa sunula najmodernejšia zložka cisárskej a kráľovskej armády – cyklistické vojsko. Začali sa manévre, na ktoré osobne dohliadal cisár František Jozef I. a jeho hosť, nemecký cisár Viliam II.
Cieľom manévrov bolo vyskúšať modernizovanú armádu, okrem iného poľnú kuchyňu vzor M:09. Jedlo pre 250 mužov dokázala uvariť v priebehu troch hodín pri spotrebe asi 15 kilogramov dreva. Bola ťahaná koňmi a za priaznivých podmienok sa v nej dalo variť aj počas jazdy. Železnica urýchlila prevoz vojakov na front, guľomet ich likvidáciu a poľná kuchyňa urýchlila dodávanie energie, určenej na pohyb v ústrety guľometom. Proces transformácie ľudí na štatistické čísla o padlých sa urýchlil.

.najskôr si varili sami
Až do polovice devätnásteho storočia sa vojaci stravovali prevažne sami, v kasárňách si jednotlivci, alebo menšie skupinky pripravovali jedlo v kuchyni, alebo v improvizovaných priestoroch. Varili vojaci bez hodnosti, ktorí sa učili od mamy, alebo od mazákov. Neskôr, v roku 1880, bola vydaná vojenská príručka L-16, v ktorej boli recepty na prípravu jedla v poľných podmienkach:
„Držková polievka. Hovädzie držky sa vyperú v studenej vode, poriadne sa natrú soľou a opäť sa vyperú. Potom sa horná vrstva oškriabe nožom.  Uvaria sa úplne do mäkka a nakrájajú na tenké pásiky. Voda, v ktorej sa varili držky, sa vyleje a opätovne sa nepoužíva! Do masti sa vmieša múka, vznikne svetlohnedá zápražka, tá sa zmieša s vodou. Do vriacej vody sa vložia nakrájané držky, zápražka, pridá sa majoránka a cesnak roztlačený so soľou, čierne korenie. Namiesto majoránky a cesnaku sa môže použiť petržlenová vňať. Pokiaľ držky zapáchajú, dajú sa najprv do studenej vody, keď sa voda začne variť, zleje sa, držky sa este raz dobre opláchnu a až potom sa dajú variť.“
Vojakov zásobovali markytánky a martkytáni. Boli to súkromníci, ktorí mali zmluvu s vojenskou jednotkou. Neboli vojakmi, ale patrili k nim. Na znamenie spolupatričnosti mohli nosiť vojenskú čiapku, v rakúsko-uhorskej armáde mali na ľavej ruke čierno-žltú pásku. Zákon ich chránil pred plienením, násilím a krádežou. Za útok na markytánov boli najprísnejšie tresty.
Jedlo bolo teda väčšinou súkromnou záležitosťou vojakov, nebolo ešte organizovaným naplňovaním žalúdkov. Pred prvou svetovou vojnou ešte neboli kasárenské jedálne. Jedlo sa na kavalci, počas pekného počasia vonku. V rakúsko-uhorskej armáde mal stôl určený pre vojakov ubytovaných v jednej miestnosti praktickú otočnú dosku. Jedna strana sa používala pri čistení výstroja a výzbroje, na hranie kariet, druhá, „čistá“ strana, sa používala na stolovanie.

.reforma jeho Veličenstva
Dôstojníci sa stravovali mimo posádky. Ženatí sa stravovali doma, ostatní väčšinou po hostincoch (na reštaurácie im žold nestačil). Chudobní dôstojník nižšej šarže bol smutným obrazom cisárskej a kráľovskej armády. Preto sa v roku 1886 rozhodlo jeho Veličenstvo zriadiť dôstojnícke jedálne. Duch mužstva a spolupatričnosti sa posilňoval aj vďaka spoločnému stravovaniu. Zároveň sa vojaci opäť vzďaľovali od civilného života. Vojenská jednotka sa stávala novou rodinou. Od povinnosti stravovať sa v dôstojníckej jedálni boli oslobodení ženatí, poddôstojníci a kadeti stravujúci sa u svojich rodičov, chorí (po predložení lekárskeho osvedčenia) a tiež páni, ktorí stáli proti sebe v čestnom spore.
V dôstojníckych kuchyniach varili kuchári z povolania, strava bola porovnateľná so stravou servírovanou v najlepších hoteloch.
Reorganizácia stravovania rakúsko-uhorskej armády pred vypuknutím prvej svetovej vojny priniesla ešte jeden problém. V armáde slúžili vojaci trinástich národností a šiestich vierovyznaní. Jeho Veličenstvo si prialo lojálnych vojakov a nechcelo si ich rozhnevať kvôli nerešpektovaniu ich náboženských zvykov a predpisov.
Armáda tak bola miestom obdivuhodnej náboženskej tolerancie. Vojenské predpisy C. a K. armády brali do úvahy aj ohľady na náboženské zvyklosti vo vzťahu k prísahe, k pochovávaniu mŕtvych a k stravovaniu. Na ich dodržiavanie dohliadal poľný kurát, poľný imám a poľný rabín. Katolíci sa riadili smernicou Apoštolského poľného vikára, ktorá okrem iného uvádza: „Všetkým aktívnym osobám c. a k. vojska a c. a k. vojenského námorníctva je s ohľadom na ich ťažkú službu povolené nasýtiť sa v cirkvou prikázaných pôstnych dňoch viac než jedenkrát denne.“
V roku 1873 vyšlo nariadenie, týkajúce sa najmä židov a moslimov, že pokiaľ nie je možné zabezpečiť stravu s ohľadom na ich náboženské vyznanie, bude im vyplácaná v hotovosti peňažná náhrada za stravu.
A ešte jeden citát z nariadenia, ktorý sa síce netýka náboženstva, ale poteší svojou ohľaduplnosťou: „Uzná li lékař potřebu, bývá silným jedlíkúm půl, nebo celá porce chleba jakožto přídavek podávána.“
Počas vojenského cvičenia v roku 1909 vo Veľkom Meziříčí, kde bola predstavená poľná kuchyňa, sa stala nešťastná náhoda. V noci sa splašili kone a zranili trinástich vojakov. Medzi nimi bol aj čatár Leopold Lotyka. Jeho zranenie si vyžiadalo dlhodobé liečenie, po jeho skončení ho vzal knieža Harrach do svojich služieb a nechal ho vyškoliť ako šoféra automobilu. Leopold Lotyka tak o päť rokov neskôr šoféruje auto s následníkom trónu Františkom Ferdinandom d’Este v uliciach Sarajeva.
.autor je režisér a dokumentarista, autor dokumentárneho filmu Ako sa varia dejiny.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite