Veď vždy išlo o obchod, alebo mocenský vplyv na územia, ktoré ovládame. V mene čoho sa to zrazu zastavilo? Kvôli nejakým Ukrajincom? Nechápu. Ani náš premier nechápe, z očí mu šľahajú blesky, kope do Ukrajincov, karhá a straší. Najskôr som dúfal, že vyšle na pomoc Ukrajine, ktorá sa zbavila Janukovyča, našich expertov na boj proti korupcii, úplatkom a okrádaniu pracujúcich oligarchami. Nevyslal. Žeby sme ich za dvadsaťpäť rokov zlodejstva v našom štáte nemali ešte zaškolených? Neverím. Možno náš premiér tak veľmi túži po širokorozchodnej, atómovej energii, úľavách na plyne, aby pomohol nám, svojmu ľudu, aj mne, ktorý tu frflem, že vôbec nechápe nejaký boj za demokraciu. A ešte na Ukrajine, absurdné. A na čo je vlastne tá demokracia, veď aj Viktor hovorí, že iba zdržiava vývoj. Premiér v tom presvedčení určite nie je u nás sám. Budú sa vynárať desiatky, stovky priateľov Ruska a nebudú to len spiaci agenti, ktorí tu za tie roky, čo sme sa snažili budovať demokratický štát, nachádzali väzby. Je veľa ľudí, ktorí majú Rusov jednoducho radi. Aj ja ich mám rád, ale hlavne mám rád ruskú literatúru. Vždy ma vzrušoval ten boj boha a diabla v ruskom literárnom hrdinovi. Inscenoval som veľa ruských hier. Boli to dobré inscenácie. Ale musím sa priznať, že som sa už unavil z tých démonov, ktorí prichádzajú z Ruska. Asi sa dám na západnú klasiku. V západnej literatúre budem skúmať, či je zrada partnera jej základnou témou, alebo iba prejavom zbabelcov ako bol Daladier, či dnes Hollande.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.