Na konci sedemdesiatych rokov u mňa býval jeden iracko-kurdský utečenec. Mal som vtedy izbu navyše. On bol utečenec a nepriniesol si so sebou vôbec nič.
Július Satinský mal mať konečne svoju ulicu. A spolu s ňou aj peknú oslavu, hneď pri svojej soche. No namiesto toho má absurdnú historku. Aj keď - také mal predsa rád.
Pred rokom vydala poľská firma 11 bit studios vojnovú počítačovú hru, ktorá by sa mala stať "povinným čítaním". Keď už teda chceme mať tie počítače v školách.
Chcel by byť lídrom opozície. Mal na to všetky predpoklady. Elitné vzdelanie, vynikajúce renomé právnika a nadaného politika. Niečo ale v prípade Radoslava Procházku škrípe. Čo?