"Keď má človek v rukách kladivo, všeličo mu pripadá ako klinec," hovorí obľúbenú múdrosť mojej kamarátky Evy Borušovičovej. Keď si na ňu spomeniem, všeličo mi hneď pripadá ako potvrdenie jej platnosti.

Neďaleko môjho domu v Nepále je park. Je celý oplotený tehlovým múrom. Vchod je zdola od hlavnej cesty. Vstupné je len 2 rupie, vnútri je čisto, sú tam kvetinky, fontánky, hinduistický aj buddhistický chrám a nádrž s rybami. Dokonca aj výborný bazén, poriadne vychlórovaná päťdesiatka. Jediný problém parku je v tom, že my, a tisíce ďalších, bývame nad ním.

Dva štáty, jeden Tokaj. Chránené označenie pôvodu jednej z najslávnejších vinárskych oblastí kontinentu však Európska komisia (EK) po dlhých rokoch sporov uznala iba Maďarsku. Boj sa nekončí, Slovensko má teraz dva mesiace na to, aby presadilo svoje záujmy.

Nech mi to čerství držitelia titulu Los Campeones del Mundo prepáčia, ale moje rozprávanie nebude v prvom rade o južnej Afrike. Reč bude hlavne o jednej španielskej dŕžave práve na opačnom konci čierneho kontinentu.

Šejch Džarrá je predmestie východného Jeruzalema. Momentálne jedno z najhorúcejších miest boja o tvár mesta aj Izraela. Šejch Džarrá je dôkazom, že aj v najkonzervatívnejšom prúde judaizmu prúdi prekvapujúco čerstvá krv.

Okrem talentov začala Televízia JOJ intenzívne hľadať aj manželky pre slovenských chovateľov koní a dobytka, príležitostne premenovaných na farmárov.

Na strednej škole sme sa hrali na štáty. Ja so susedom Orechom sme boli Kanada. Gešo s Maskom boli Švédi. Orech, Gešo a ja sme boli v trojici Paraguaj. Kanada mi bola sympatická odmalička, často práve táto krajina vyhrávala aj moje sólo hry, myslím, že doteraz drží rekordy minimálne v hre valcobedmintonu či žonglopingpongu.

Ako mnohí moji spolupútnici, aj ja som odchovaná na televízore, konkrétne amerických sitcomoch vysielaných ORF1.

Zelenina v obchodoch hnije. Je poprikrývaná mokrou vrecovinovou látkou. Snažím sa nájsť posledné nezhnité mrkvičky. Nakoniec sa zmierim s tými, čo sú, a doma ich pookrajujem. Mlieko neprišlo už päť dní a chlieb tiež nie. To, čo v obchodoch zostalo, sa pomaly vypredáva preč. Čo nastane potom?

Možno sa to bude v kontexte s niektorými mojimi predošlými príspevkami zdať trošku protirečivé, ale v piatok budem, ako čerstvo ordinovaný reverend pomerne veľkej cirkvi (18 miliónov členov), oddávať v dedinke Ka'a'awa na ostrove Oahu mojich priateľov. Nemusel som kvôli tomu urobiť veľa. Vyplnil som krátky dotazník, vyhlásil som, že súhlasím so základnou a jedinou premisou (robiť to, čo považujem za správne a nestáť v ceste medzi bohom a ľuďmi) a bolo.