Prítomnosť mamy v mojom živote bola vždy silným argumentom Boha o jeho láskavej starostlivosti. Mama je predsa ostrovom, kde sa dá kotviť, keď nás bičujú životné búrky. Áno, poznáme aj pojem krkavčej matky. Reportáže o nich v televíziách sú vždy sprevádzané trápnou poznámkou, že nasledujúce zábery nie sú vhodné pre maloletých divákov. Inými slovami, teraz všetci hľaďte na obrazovku. Ale spomedzi všetkých je minimum takto zlyhávajúcich mám.

Vždy, keď vidím v kalendári 14. marec, zaplaví ma pocit nechutenstva. Mierna paralýza. Tie dátumy sú v mojej pamäti zviazané v rovnakej šedivej kôpke, banálne a smutné ako staré regionálne noviny. Skupinky náckov v nich strašia za bieleho dňa v centre mesta či pochodujú vyprázdnenými ulicami v sprievode policajtov a svojich spolubojovníčok s účesmi à la helma. Alebo nás v duchu vidím na pódiu s kapelou, kým pár metrov od nás demonštrujú svoju nenávisť frustrovaní vyznávači nostalgie na cudzí úkor. Tento rok sme pred štrnástym marcom ušli.

Historická mapa Hviezdoslavovho námestia sa v dvadsiatom a dvadsiatom prvom storočí spája so vznikom a zánikom štátov, so zápasom proti potláčaniu náboženských a občianskych slobôd, no to námestie bolo aj svedectvom násilia, nevraživosti a nenávisti, rasovej, národnej, triednej. Námestia, ktorých osudy sú spojené s dejinami obce a mesta, krajiny a štátu, majú takú podobu, akú majú spoločenstvá, ktoré sa na nich zhromažďujú, manifestujú, demonštrujú, protestujú.

Tak sa niekedy pýtam sám seba, prečo som o tom nikdy nepísal? Nie, nie je to v tom, že by som na tú dobu chcel z hlavy vytesniť všetky spomienky. Veď sa mi vlastne nestalo nič hrozné. Iba mi rozmlátili auto a z obavy o bezpečnosť som mojich blízkych presťahoval do Prahy. Pol roka ich strážili policajti a nebolo to nič príjemné. Prežil som to a prežila to aj moja rodina. Pravda, boli tu však aj takí, ktorí neprežili.

Od piatka večera uvažujem, čo ma na správe o dolapení Bakiho Sadikiho zaujalo najviac. A opakovane prichádzam k tomu, že viac ako o osobu (drogový díler) ide v mojom príbehu o miesto (Kosovo). Vysvetlím prečo.

Počas minulého a tohto týždňa sa traja moji kolegovia – Jaro Daniška, Martin Hanus a Jožko Majchrák – vyjadrili vo svojich blogoch k odvolaniu arcibiskupa Bezáka. Všetci traja volili uvážlivé slová, ale medzi riadkami to pre Roberta Bezáka nedopadlo práve najlepšie. Tak sa pokúsme ísť ešte o kúsok hlbšie a pozrime sa, čo sa dá prečítať medzi „medziriadkami“.

Moji kolegovia, ktorí sa venujú politike, budú voľby riadne analyzovať, ja mám iba zopár poznámok, či skôr pocitov.

Grécky premiér šokoval Európu. Oznámil, že dohody z posledného eurosummitu, ktoré priniesli jeho krajine 50-percentný odpis dlhov a navýšený záchranný balík, musia ešte potvrdiť Gréci v referende. Trhy a investori sú zhrozené a ktovie, v akom psychickom rozpoložení sa práve nachádza hlavná európska záchranárka Angela Merkelová. O prvých reakciách ekonomických komentátorov viac v mojom Nemeckom diári.

Priznám sa, že o primátorovi Martina Andrejovi Hrnčiarovi toho veľa neviem, aj keď k tomuto mestu mám srdcový vzťah, keďže tam má korene veľká časť mojej rodiny.

Niektorí (napríklad 13-ročné žubrienky) majú radi upírov z Twilightu. Ja mám z hororových postáv zvláštnu slabosť pre zombíkov. Preto ma zaujal Elenin článok, v ktorom upozornila na manuál CDC ako sa správať v prípade útoku živých mŕtvych