Kniha Jiřiny Olmrovej a Bohuslava Blažeka Krása a bolest (1985) bola pre mňa zjavením pre jednoduchosť myšlienky o tvorivosti laictva, ktorú autori postavili proti neplodnej profesionalite. Jalovú profesionalitu som veľmi dobre poznal z marxizmu a z jeho troch zdrojov. Dobre si pamätám, s akou rozkošou sme snímali v Mozartovom dome zo stien marxistické poučky, keď sa na chvíľu stal po Dome politickej výchovy MV KSS a nabodnutej telefónnej centrále tretiny Bratislavy domovom VPN (Verejnosti proti násiliu) v romantickom období ponovembrovej politiky a laictva.

V prvých novembrových dňoch onoho Annus mirabilis, zázračného roku 1989, sme vytvorili akési spoločné kolektívne telo. Dostalo názov Koordinačný výbor VPN. Bol to pracovný organizmus, nemal predsedu, podpredsedov ani volených členov. Bol verejnou tvárou Verejnosti proti násiliu a odobrilo ho svojím súhlasom 22. novembra Námestie SNP. Bol otvorený, menil sa, ako ľudia prichádzali a odchádzali. Účasť každého človeka bola dobrovoľná, jej známkou osobná odvaha. Stojí za to pripomenúť si jeho členov.

Zmysel princípu, podľa ktorého treba hľadieť na vedu ako na čosi, „čo doteraz nebolo celkom nájdené a čo nebude nikdy bezo zvyšku odhalené“, nazval Wilhelm von Humboldt ideou akadémie. Založil tak novodobý zmysel vedeckého poznania a bádania, vychádzajúceho „z hlbín ducha“, a nie z číreho „hromadenia poznatkov“. Ideu akadémie označil za „najväčší a najkrajnejší slobodný priestor“ a Akadémiu za „spoločenstvo, založené na tom, že práca jedného sa podrobuje hodnoteniu všetkých“ a zoskupenie, „vykazujúce najväčšiu mieru nezávislosti od štátu“. Vzťah medzi akadémiou a univerzitou určil na základe súťaživosti, sporu a vzájomného pôsobenia.

Film Sovia rieka z roku 1962 vznikol podľa novely amerického prozaika Ambrosa Bierca, nasledovníka Edgara Allana Poa. Napísal ju v roku 1890 a je fascinujúcim príbehom o okamihu tajomstva medzi životom a smrťou. Tajomstvo je ťažká téma a tajomstvo narodenia a smrti jedna z najťažších. Myslím aj na tajomstvo nepoškvrneného počatia, ktoré má od Biblie cez Michela de Montaigna, Jeana-Jacqua Rousseaua, Heinricha von Kleista až po Dušana Mitanu množstvo odtieňov. A myslím na tajomstvo smrti, na ten kratučký okamih, keď sa už človek nepohybuje medzi životom a smrťou, ale smeruje k smrti. Záhada je na hranici medzi.

Nebol šampiónom bratislavských volieb, ale nevzdal to. Dlho sa zdalo, že peniaze, ktoré do kampane nalial, sú vyhodené von oknom. Ale volič to napokon videl inak a Ivo Nesrovnal sa stal primátorom Bratislavy.

Richard von Weizsäcker (15. apríl 1920 – 31. januára 2015) pochádzal z konzervatívnej nemeckej šľachty, z ktorej nevyrastali práve „zanietení demokrati“. Jeho otec bol za Hitlera vysokým úradníkom ministerstva zahraničných vecí. On sám bojoval ako dôstojník Wehrmachtu na východnom fronte, kde padol jeho brat Heinrich. Druhý brat Carl Friedrich nebol len teoretickým fyzikom, ale v rokoch 1940 – 1942 pracoval aj na nemeckom uránovom projekte. Práve preto však boli jeho neskoršie slová, ktorými zásadne ovplyvnil pohľad na nemecké dejiny, také dôveryhodné.

Nemecký kancelár Otto von Bismarck mal dosť povahových chýb, no rozhodne medzi ne nepatril nedostatok ambícií. Mnohé z týchto ambícií aj uskutočnil. Zanechal na Nemecku pečať svojej osobnosti, v ktorej sa spájal pozoruhodný rozum s ešte pozoruhodnejším šialenstvom.

Karl Friedrich Hieronymus von Münchhausen alias Baron Münchhausen alias Baron Prášil vošiel do dejín ako najväčší klamár všetkých čias. Lož je s ním zrastená natoľko, že on sám je často vnímaný nie ako reálna historická osobnosť, ale ako literárna postava či Gottfrieda Augusta Bürgera, alebo Rudolfa Ericha Raspea, ktorí si však barónove fascinujúce historky nevymysleli, iba ich prerozprávali. Let na delovej guli, cesta na Mesiac a tak ďalej, na prvý pohľad neuveriteľné príbehy skutočného Baróna Prášila, ktoré však nemôžeme pokladať ani za lži, ani za klamstvá. Lebo Prášilova fantázia, ako každá iná, nie je ani klamstvo, ani lož, naopak, je to číra pravda, len pravda vyššieho rádu.

Cez okno počujem hrkot vlaku. V Berlíne stále odniekaľ počuť vlak. Pozriem von z okna a vidím úplne iný Berlín, ako videl môj otec v roku 1984. Pracoval na železnici ako inžinier a za všetky tie nadčasy a dobrovoľné zmeny vyhral výlet do budúcnosti. Áno, budúcnosti, pretože NDR bola pre mnohých Kubáncov niečo ako horizont, ktorý by sme raz chceli dosiahnuť a navštíviť.

Posledné parlamentné voľby v Taliansku nevyriešili chaos na politickej scéne. Od februára, keď sa konali, ešte stále nebola sformovaná vláda. Taliansko pritom ako soľ potrebuje jasný smer – von z krízy. Prichádza premiér, ktorý by ho mohol naznačiť.