Príbehov a osobných skúseností, ktorých podstatou je zlyhanie štátu pri plnení jeho základných funkcií, bolo u nás vždy veľa, bez ohľadu na režim a na vládu. Ale žili sme tiež časy, keď sa dalo na koniec tunela aspoň dovidieť, keď sme mohli dúfať, že sa veci síce hýbu pomaly, ale dopredu. Tie časy sú preč.

Na východnú Áziu sa príliš často pozeráme iba z ekonomickej perspektívy. Tieto národy však žijú aj inými témami, menej sa týkajú súčasných ekonomických úspechov a viac nacionalizmu a starých resentimentov. Teda síl, ktoré v Sarajeve rozpútali prvú svetovú vojnu. Dnes tieto sily stoja v pozadí sporov o také miesta na mape, ktoré ignorujeme alebo o nich nič nevieme. Reč je o miestach ako Senkaku, Dokdo alebo Spratlyho ostrovy. Všetko to, samozrejme, protirečí teoriám, podľa ktorých obchod musí utíšiť storočia staré nepriateľstvá a obchodovanie je najlepšou prevenciou vojny. Nie je to napokon podstata skvelej vízie Jeana Monneta, ktorej dnes hovoríme Európska únia?

Pred sto rokmi vyšli Chestertonove Ohromné maličkosti. Najznámejšia esej z tejto výbornej zbierky má názov O ležaní v posteli a je niečím medzi chválou lenivosti a fascináciou tým, čo aj v prázdnej spálni človeka obklopuje. Budúci týždeň by som chcel okrem iného ležať v posteli. Robím to totiž veľmi rád. Samozrejme, nie keď som chorý a nie, keď som totálne unavený. Rád ležím v posteli, čítam, počúvam hudbu, píšem (aj teraz tento text), raňajkujem. Vraj to tak rád robil aj Winston Churchill, takže máme aspoň niečo spoločné.

Nech nad tým rozmýšľame akokoľvek, nevieme v tomto roku nájsť výstavu, ktorá by jednoznačne prevyšovala ostatné. Taký silný a komplexný zážitok, aký priniesla v minulom roku výstava Nové Slovensko, sa tentoraz nezopakoval. Udiali sa však aj dobré či silné veci. Ak musíme vybrať jedného favorita, bude to aj tento rok Slovenská národná galéria, Denisa Lehocká, Delete a v závere roka Jana Želibská (text písaný pred otvorením výstavy Krv).

Keď sa skončilo polouzavreté premietanie filmu Od Fica do Fica, zaznel vrelý a zaslúžený potlesk. Mne tlieskať nešlo. Zopár minút som v plnej sále pozeral do prázdna, až mi napadla zvláštna vec.

Osemdesiate roky boli peklo. Lokálne i globálne. Rifle s plesňovým vzorom, yuppies, súrodenci Hečkovci, Michal David, príkladov je nepočítane. Mainstream odvtedy nebol dekadentnejší. Ak dnes zažívame revival osemdesiatok, je to len slabý odvar kĺžuci sa po povrchu. Veci v osemdesiatkach pritom boli natoľko radikálne, že sa nedali obísť mlčaním. Dnes navyše predstavujú osemdesiatky ono idylické miesto, kam sa moja generácia vracia v pamäti, keď spomína na mladosť.

Rozbehla sa bookovacia sezóna. Alebo bukovacia? Poslovenčene vyzerá toto slovo smiešne, hlavne ak bukujete niečo dubové. Terminologicky to pripomína drevospracujúci priemysel, pričom však ide o priemysel hudobný. Mám rád spojenie hudobný priemysel, hlavne keď si predstavím naše poľnohospodárske reálie. Som v Londýne, chodíme po agentoch a po koncertoch. Dejú sa fantastické veci, každý večer tu hrá toľko kapiel ako v Bratislave za pol roka a to tu nemajú tak perfektne dotovanú kultúru.

Kto by nechcel vedieť, kde sa práve nachádza. Nemyslím ani tak v akej životnej fáze, ale skôr poznať svoje miesto na Zemi, teda na mape, svoje zemepisné súradnice. Iná vec je, či si prajeme, aby o našej polohe vedel aj niekto iný. To sa nám, majiteľom mobilov, môže ľahko stať.

To, čo vyvoláva najzlovestnejšie predtuchy pri pohľade na zachraňovanie eura, je jednosmerná ulička politického rozhodovania. Reč šéfa Európskeho parlamentu, ktorý si v NR SR urobil zastávku propagačného okruhu, bola hĺbkovou sondou do myslenia nielen jeho, ale celej elity politikov, ktorá nevidí inú alternatívu úteku z krízy než „viac Európy“. A preto bežia – a my s nimi – hlavami proti múru reality.

Twitterová správa „Deal done“, ktorú vyslal van Rompuy v piatok o 16.26, ukončila takmer 24-hodinový boj o európsky rozpočet 2014 až 2020. Rekordne dlhé rokovanie lídrov, ktorí hľadali dohodu deň a noc, nadovšetko poukázalo na plytkosť vzletných rečí o solidarite či súdržnosti. Koncert národných záujmov, ktoré sa ruvali o každé euro, sa vtelil do kompromisu, ktorý má aj trochu historický rozmer: Za celej existencie Európskej únie sa ešte nestalo, aby sa jej rozpočet znižoval.