To, že sme zažili premiéru, je zásluhou a chválou predovšetkým Británie. David Cameron však k úspechu potreboval aj podporu všetkých tzv. čistých prispievateľov. Určujúci bol manéver Angely Merkelovej, ktorá príklonom ku Cameronovi v rozhodujúcej fáze odsúdila Françoisa Hollanda ako hovorcu protiškrtovej koalície do izolácie. Priatelia kohézie vrátane Slovenska zaškrípali zubami a zasalutovali. Na plač nebol dôvod, na štrukturálne fondy sa nesiahlo.
Cameronova pozícia – ak nebudú škrty, bude veto – mala hlboké opodstatnenie. Bolo by totiž absurdné, keby v situácii, keď viac-menej všetky členské štáty znižujú výdavky či zvyšujú dane, šetrenie ani neofúklo práve ten Brusel, ktorý – aký paradox – vymáha pod hrozbou sankcií znižovanie deficitov od tých istých krajín. Skutočnosť, že miernym škrtom na sebe bruselský aparát vzdoroval do poslednej chvíle, je dobové svedectvo o mentálnom svete komunity, ktorá vymýšľa nariadenia a smernice pre 27 štátov Európy.
Na analýzy, čo vlastne dohodli, si treba počkať. Zásadný je však uhol pohľadu, ktorý hovorí, že výsledok má omnoho väčšmi politicko-symbolický než fiškálny význam. Zníženie oproti pôvodnému návrhu van Rompuya totiž predstavuje 13 miliárd eur (z 973 na 960), čo je, či už vzhľadom na objem celého rozpočtu, takmer o dva rády vyšší, alebo vzhľadom na peniaze, ktoré sa točia v „zachraňovaní“ Grécka a spol., úplne bagateľná suma. Je zrejmé, že tak Cameronovi, ako aj ďalším – z tej či onej strany barikády – išlo v prvom rade o to, doniesť domov z Bruselu akési „víťazstvo“, ktoré sa dá predať voličom. Skutočnosť, že na rozdiel od Fica, ktorý dostal už na novembrovom summite 200 miliónov na vyradenie Bohuníc, Nečasovi dlho neponúkali nič, bola zrejme aj príčinou, prečo Česko hrozilo vetom ešte i vtedy, keď Cameron už rozosielal víťazné esemesky.
Názory, že menší rozpočet 2014 až 2020 (oproti 2007 až 2013) je symbolicky niečo podobné, ako keby Únia vrátila štátom nejaké kompetencie, preverí až čas. Ešte predtým Európsky parlament, ktorý má prvýkrát právomoc rozpočet neschváliť a poslať ho späť Rade. Hrozby jeho predsedu Martina Schulza, ktorý – tiež cez Twitter – avizoval obrovskú nespokojnosť a neschválenie, sa nedajú podceňovať. Ale pravdepodobné je, že národní lídri donútia maximalistických europoslancov, ktorí stratili súdnosť i kontakt s realitou, k poslušnosti. Tých slovenských teda celkom iste. Predstava, ako Beňová-Flašíková a spol. zarežú ten eurorozpočet, ktorým si podľa Fica „Slovensko veľmi pomohlo“, je nezlučiteľná so životom.
Cameronova pozícia – ak nebudú škrty, bude veto – mala hlboké opodstatnenie. Bolo by totiž absurdné, keby v situácii, keď viac-menej všetky členské štáty znižujú výdavky či zvyšujú dane, šetrenie ani neofúklo práve ten Brusel, ktorý – aký paradox – vymáha pod hrozbou sankcií znižovanie deficitov od tých istých krajín. Skutočnosť, že miernym škrtom na sebe bruselský aparát vzdoroval do poslednej chvíle, je dobové svedectvo o mentálnom svete komunity, ktorá vymýšľa nariadenia a smernice pre 27 štátov Európy.
Na analýzy, čo vlastne dohodli, si treba počkať. Zásadný je však uhol pohľadu, ktorý hovorí, že výsledok má omnoho väčšmi politicko-symbolický než fiškálny význam. Zníženie oproti pôvodnému návrhu van Rompuya totiž predstavuje 13 miliárd eur (z 973 na 960), čo je, či už vzhľadom na objem celého rozpočtu, takmer o dva rády vyšší, alebo vzhľadom na peniaze, ktoré sa točia v „zachraňovaní“ Grécka a spol., úplne bagateľná suma. Je zrejmé, že tak Cameronovi, ako aj ďalším – z tej či onej strany barikády – išlo v prvom rade o to, doniesť domov z Bruselu akési „víťazstvo“, ktoré sa dá predať voličom. Skutočnosť, že na rozdiel od Fica, ktorý dostal už na novembrovom summite 200 miliónov na vyradenie Bohuníc, Nečasovi dlho neponúkali nič, bola zrejme aj príčinou, prečo Česko hrozilo vetom ešte i vtedy, keď Cameron už rozosielal víťazné esemesky.
Názory, že menší rozpočet 2014 až 2020 (oproti 2007 až 2013) je symbolicky niečo podobné, ako keby Únia vrátila štátom nejaké kompetencie, preverí až čas. Ešte predtým Európsky parlament, ktorý má prvýkrát právomoc rozpočet neschváliť a poslať ho späť Rade. Hrozby jeho predsedu Martina Schulza, ktorý – tiež cez Twitter – avizoval obrovskú nespokojnosť a neschválenie, sa nedajú podceňovať. Ale pravdepodobné je, že národní lídri donútia maximalistických europoslancov, ktorí stratili súdnosť i kontakt s realitou, k poslušnosti. Tých slovenských teda celkom iste. Predstava, ako Beňová-Flašíková a spol. zarežú ten eurorozpočet, ktorým si podľa Fica „Slovensko veľmi pomohlo“, je nezlučiteľná so životom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.