Pred Úradom vlády sa hmýri dav sestričiek, jedna z nich má v očiach špeciálnu odhodlanosť a v rukách transparent, na ktorom je napísané „Pán minister, OMG, čochvíľa budem mama“. Aj tak nejako by to mohlo vyzerať, keby sa tri jesenné seriálové novinky slovenskej proveniencie spojili v jedno.

Keď mi Mišo Kaščák zavolal s tou myšlienkou, podlomili sa mi kolená. Ako prvé mi zišlo na um, že budem mať príliš veľkú trému z takého gigantického projektu, že to nedám, že na pódiu omdliem. 

„Celé sa to zlomilo po maminej smrti pred jedenástimi rokmi. Mama zomrela na rakovinu pankreasu, navštevoval som ju každý deň v nemocnici, kým nezomrela.“ Ďuso je zavalitý päťdesiatnik so šedivými vlasmi a dlhou bradou.

Vošla som do najdrahšej garáže pod slnkom. Teda vlastne pod Carlton. Meškala som na právne stretnutie, a tak mi nezostávalo nič iné, len zaplatiť vydriduchom.

Jeden z nešťastných efektov nedávneho hlasovania o stave demokracie a vlády zákona v Európskom parlamente je, že z Viktora Orbána urobilo v očiach istých ľudí hrdinu. Prečo?

Ladislav Havrišák sa narodil 10. 9. 1923 v obci Pčoliné na Slovensku, v blízkosti Podkarpatskej Rusi, ale vyrastal v Čulakovciach. Jeho otec bol nasadený na talianskom fronte. Zúčastnil sa na bojoch počas prvej svetovej vojny a pri bombardovaní bol zranený, na následky čoho aj zomrel.

„Stala sa mi nehoda. Hanku mi vzali do nemocnice. Prestala chodiť aj rozprávať. Keď som ju bol navštíviť, jej sestry nám vymenili zámok na byte. Mám 74 a nemám zrazu nič.“

„Pani, nemôžete ležať na zemi. Sadnite si na sedadlo.“ Hodím očami na môjho päťročného syna Filipka, ktorého som sa v lietadle rozhodla uložiť na zem. 

Jedna z mála vecí, ktoré si pamätám ako decko, je fotografia ženy so smutnými očami, výrazne namaľovanou tvárou, s ofinou do čela a cigaretou v kútiku úst. Pripomínala mi klauna. Klaunom je pre mňa i autor fotografie, Robert Vano. 

Vladimír Crmoman kritizuje správanie sa politikov a tvrdí, že nerobia vôbec nič, len sa na začiatku školského roka predvádzajú návštevami škôl.