po sekunde sa vo mne ozval pocit zodpovednosti – je to predsa moja povinnosť. Kto iný by to mal hrať, ak nie ja? Zároveň som cítila šteklivý pocit veľkej výzvy. Pán Lasica vraj súhlasil už v telefonáte predo mnou. Tak ako by som ja mohla nesúhlasiť… „Dobre,“ povedala som. A tak vzniklo Bolo nás jedenásť. Druhýkrát v histórii.
Keď som potom o pár mesiacov po tomto telefonáte stúpala po schodíkoch na to obrovské pódium na Pohode, chvíľu som svoje „dobre“ ľutovala. Krvi by ste sa vo mne nedorezali, celé moje vnútro bublalo a vrelo, hlava sa mi točila, žalúdok dvíhal a telo aj myseľ mi začali vyhlasovať generálny štrajk.
„V ten večer na Pohode sa stalo niečo veľmi čarovné.“
Okolo mňa boli oči všetkých mojich idolov, všetkých tých muzikantov, o ktorých sa mi mohlo iba snívať, pozerali sa na mňa, pozerali sa do mňa, cítila som v tých očiach obavy a ľútosť a aj napriek ich povdzbudzovaniu som vyšla na pódium iba ako svoj vlastný avatar. Moje jadro bolo niekde mimo mňa, ten strašný strach ma úplne odosobnil.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.