Predstavte si, že ste v miestnosti bez zvukov a bez svetla, alebo že máte zaviazané oči a zapchaté uši. Nie na chvíľu, celý život. Hluchoslepota, či už úplná, alebo čiastočná, je najťažšie zmyslové postihnutie. Ako žijú tí, ktorých scvrknutý svet siaha po končeky prstov?

„Neříkala sem to?“ prohlásila radostně moje kadeřnice, majitelka salónu a klausovka, „vyhraje Zeman. Už je to jasný.” „Vy by ste volila levičáka?” namítl jsem. „Vy politologisti taky houbelec něčemu rozumíte,” namítla teď ona. „Dyk vlád s Klausem a nekrad. Slušnej, rovnej chlap. Na zkorumpovanou politiku svý partaje se raděj vybod a sám znechuceně odešel a moh´se držet lizu. Nic si nenakrad. A pan prezident ho doporučil!”

Všimli ste si, že architektúra okolo nás je čoraz masívnejšia, hrubšia, uzavretejšia? Štíhlosť a vzdušnosť stavieb minulého storočia, doby optimistickej viery v technologický pokrok a nevyčerpateľnosť zdrojov, sa už z projektov dnešných architektov vytráca.

Už mám doma na stole pár dní rozloženú krásnu knihu Dany Bořutovej a Dušana Samuela Architekt Jurkovič. Priebežne si v nej listujem a čítam, najmä v časti nazvanej Slovanské kúpele. Koniec týždňa budem totiž tráviť v kúpeľoch Luhačovice, a to vďaka pozvaniu českej centrály cestovného ruchu CzechTourism. Nechystám sa tam iba ochutnávať liečivé luhačovické žriedla, hoci zopár pohárov Vincentky určite vypijem. V prvom rade ma do Luhačovíc ťahá Dušan Jurkovič, najoriginálnejší slovenský architekt.

Knižný trh na Slovensku prevalcovala trilógia Päťdesiat odtieňov sivej. Dalo by sa to zmiesť zo stola ako lacná pornografia pre ženy v domácnosti: niečo v nej však predsa musí byť, keď je to najpredávanejšia kniha 21. storočia.

Spisovateľa Petra Krištúfka doteraz vnímali len ako “autora menších foriem”. Vyše 500-stranový román Dom hluchého to všetko zmenil. Ide totiž o zásadné dielo. A nielen rozsahom.

Toto žlté ovocie sa stalo notorickou súčasťou nášho jedálnička. Je mimoriadne praktické – dobre sa šúpe, rýchlo sa je. Pritom ešte pred sto rokmi sa k banánom v týchto končinách človek dostával veľmi ťažko.

V utorok popoludní sa v Prahe objavil sneh. Sibírsky vzduch, ktorý nakoniec dorazil koncom týždňa z Ruska, bol však ešte ďaleko, nad českou kotlinou sa tak rozkladala pochmúrna, no ešte celkom teplá jeseň. Kopu snehu dali na pražský Anděl, niekoľko sto metrov od našich čoraz viac spojených redakcií Lidových novín a MF DNES, priviezť ľudia zo spoločnosti Tatry Mountain Resorts, ktorá už niekoľko rokov obhospodaruje naše bývalé federálne vreckové veľhory. Vedľa hromady snehu bola aj kabínka najnovšej lanovky Funitel, ktorou sa po desiatkach rokov opäť prepoja všetky zjazdovky na Chopku, v tejto asi najlepšej slovenskej zjazdárskej lokalite.

Rozhovor s Ymerom Huruglicom z Gjilanu, obhajcom Bakiho Sadikiho, o prekvapujúcich deficitoch žiadosti Slovenska o vydanie odsúdeného.

Často počuť názor, že mladí ľudia potrebujú získať kvalitné vzdelanie, aby sa dobre uplatnili na trhu práce. Jedným dychom sa zvykne dodávať, že práve preto je nutné konečne niečo urobiť pre skvalitnenie nášho školstva. Ak vám táto implikácia pripadá správna, usvedčuje vás tak trochu z myslenia hodného minulého storočia. Dokazuje totiž, že ešte stále máte problematiku vzdelávania automaticky a nerozlučne spojenú iba so školou a so školstvom. Pred sto rokmi možno naozaj platilo, že keď sa chcel niekto čosi naučiť, jedinou reálnou možnosťou bolo absolvovanie formálneho vzdelávania v škole. Táto inštitúcia si tak po stáročia udržiavala absolútny monopol na vzdelávanie. Niečo sa dalo naučiť aj z kníh a časopisov, no v porovnaní s dneš¬kom ich bolo málo a neboli zďaleka také dostupné.