Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Svet tmy a ticha

.časopis .týždeň doma

Predstavte si, že ste v miestnosti bez zvukov a bez svetla, alebo že máte zaviazané oči a zapchaté uši. Nie na chvíľu, celý život. Hluchoslepota, či už úplná, alebo čiastočná, je najťažšie zmyslové postihnutie. Ako žijú tí, ktorých scvrknutý svet siaha po končeky prstov?

.je to malá trieda, má iba štyroch žiakov, každý má jedného pedagóga. Dve žiačky sú postihnuté zmyslovo, dvaja žiaci mentálne. Natalka dnes chýba, na stole ostala po nej Braillovým písmom vykladaná tabuľka s jej menom. Simonku učí vychovávateľka jemnú motoriku. Vedie jej ruku, aby správne preložila predmety do riadku. Učí sa orientovať v priestore a na ploche.
Jakub a mladší Matej sú bratia. „Jeden má ľahký stupeň mentálneho postihnutia, druhý stredný,“ vysvetľuje vychovávateľka. Miloš Kollár, riaditeľ školy pre hluchoslepých v Červenici pri Prešove – inak jedinej svojho druhu na Slovensku –  je na súrodencov v tínedžerskom veku patrične hrdý: „Sú oživením školy, dá sa s nimi pracovať. Učia sa zámočnícke práce.“ Je práve hodina matematiky. Jakub čosi sústredene kreslí kružidlom. Na otázku, čo robí, začne rysovať. „Máš povedať, nie ukázať,“ povie mu vychovávateľka a dodá: „Keď narysujeme, čo počítame? O...“ Jakub sa začne veľmi smiať:  „Obdĺžnik!“ „Nie, obvod troj-u-hol-ní-ka.“ Mateja sa pýtam, čo ho najviac baví. „Fúrikom!“ zvolá. Potom hlasno dodá: „A hudobná výchova, Rádio Expres a Televízne noviny!“
V ďalšej triede špeciálnej základnej školy sú takisto iba štyria žiaci. Veronika leží na žinenke, ucho má pritlačené na hlasno pustené rádio. Tvári sa blažene. „Má zvyšky zraku a sluchu, ťažké mentálne postihnutie aj autizmus. Uprednostňuje samotu medzi rovesníkmi. Predmety spoznáva jazykom, olizuje ich.“ Aj Vanda má iba zvyšky zraku a sluchu, okrem toho aj atrofiu svalovej hmoty.  Podobne je na tom Viktor, ktorý si hádže s vychovávateľkou loptu. Majko je úplne slepý, učí sa jemnú motoriku – vychovávateľka mu vedie ruku tak, aby správne uchopil vrchnáčik z PET fľaše, preniesol ho na pripravenú dosku s odrezanými hrdlami fliaš a zakrútil ho. Robí to vytrvalo. „Tým, že vedieme ich ruky, naznačíme, čo od nich chceme. Učíme ich prostredníctvom predmetových symbolov, hrnček znamená piť a lyžica jesť. Ak mi podá lyžicu, tak viem, že je hladný,“  vysvetľuje vychovávateľka. Majko nerozpráva, emócie vyjadruje hrdelnými zvukmi.
Vedľajšiu miestnosť deti mimoriadne obľubujú. Fascinuje ich vodná posteľ, ktorá je spojená so zvukovou aparatúrou a to tak, že hudba ju rozvibruje. Prváčka Erika na nej leží a tvári sa šťastne. Má zvyšky zraku a sluchu, takže si vyberá rôzne predmety a zblízka ich pozoruje. Vníma aj svetielka na strope miestnosti. V ďalšej triede špeciálnej základnej školy je „až“ päť detí. Úplne slepý chlapček so zvyškami sluchu skladá komín z bielych kociek. Skúša dať ešte jednu, no celé mu to padne. Nerezignuje, ide odznovu. Na otázku, ako sa volá, opakuje iba jedno slovo: „Ty, ty, ty.“ Vychovávateľka vysvetlí, že nevie povedať slovo Radko.
Úplne hluchoslepé deti každý nový predmet, aj človeka, ohmatajú, ovoňajú a obliznú. Učia sa komunikovať  taktilnou posunkovou rečou – komunikujúci stojí oproti dieťaťu alebo za jeho chrbtom, drží jeho ruky a robí nimi posunky. Slová tak prejdú hmatom do vedomia dieťaťa. Posunky sú prirodzené; dlaň na hrudi znamená „ja“, zopäté dlane, ktoré sa šúchajú o seba „prosím“ a dlane prekrížené smerom nadol znamenajú „koniec“.

.nemý ničiaci fantóm
D-o-l-l  čiže bábika, to bolo prvé anglické slovo, ktoré pomaly vyhláskovala do dlane Američanky Heleny Kellerovej (1880 – 1968) jej o 14 rokov staršia vychovávateľka Anna Sullivanová. Ide o zrejme najznámejší príbeh úplne hluchoslepého dieťaťa na svete. Potom, ako sa naučila komunikovať , absolvovala Helena niekoľko škôl, aj vysokých, a napísala viacero autobiografických kníh.
Zrak a sluch stratila ako dvojročná v dôsledku zápalu mozgových blán. Nevedela, ako vyzerajú jej rodičia, poznala iba ich vôňu. Tých pár slov, ktoré sa naučila skôr, ako oslepla a ohluchla, dávno zabudla. „Deň a noc, dnes a zajtra, to všetko jej splývalo, nebolo minulosti ani budúcnosti,“ píše Katja Behrens v knihe Bez svetla a zvuku (Lúč, 2003). Helena vyrastala ako fyzicky dobre vyvinuté dievča, ktoré však svojou agresivitou a zanovitosťou terorizovalo celú rodinu. Neskôr, keď jej Anna zanechala v dlani zázrak reči, písala o sebe v tretej osobe a nazývala sa fantómom: „Pamätám si ju ako nemotornú, silnú, bezohľadnú a nebojácnu bytosť bez mena.“
Vyrastala bez vedomia o plynutí času. Neskôr sa sama porovnala s loďou v hmle – nijaké kam, nijaký cieľ, vždy len prítomnosť a túžba niečo mať, najradšej vanilkovú zmrzlinu. Bolo iba to, čo mohla ohmatať. „Keby som v tom čase vytvorila človeka, iste by som mu mozog a dušu vložila do končekov prstov,“ písala v jednej zo svojich kníh. Sen a bdenie jej splývali, ustavične okolo seba tĺkla a šliapala po všetkom, čo sa jej ocitlo v ceste. Odrazu „niekto“ sedel na matkinom lone. Nevedela, že to je živá bytosť, jej sestrička Mildred. Kolísku prevrhla a mama iba zázrakom zachytila padajúce dieťa. V plasticky tlačenej detskej rozprávkovej knihe objavila výraz starý otec. Mama jej povedala, že je mŕtvy. „Zastrelil ho otec?“ položila prirodzenú otázku, keďže jej otec bol poľovník. Keďže vedela, že mŕtve zvieratá pripravujú na jedenie, tak sa opýtala: „Budeme ho mať na večeru?“
Zlom v jej živote znamenal až príchod Anny. To ona Helene otvorila dvere jej pomyselného väzenia a izolácie. Mostom, ktorý ju spájal s inými ľuďmi, sa stala reč písaná do dlane a na ruku. Postupne porozumela aj abstraktným pojmom ako duša alebo myslieť a začala komunikovať celými vetami. Písala tisícky listov, neskôr knihy. Spoznala spisovateľov Marka Twaina a Charlesa Dickensa, jej mecenášom sa stal vynálezca telefónu Graham Bell. Dnes by sme povedali, že sa stala celebritou. Precestovala mnohé krajiny, okrem iných ju prijal britský kráľovský pár. Účinkovala v televíznych šou, poskytovala rozhovory, angažovala sa v mierovom hnutí. Keď sa jej raz opýtali, čo by si vybrala, slepotu alebo hluchotu, bez váhania povedala, že by sa zriekla radšej zraku ako sluchu – pretože hluchota viac oddeľuje od sveta. Helena bola krásna žena. Zamilovala sa, no nikdy sa nevydala. „Ruka je moje tykadlo, ktoré prestrčím cez osamelosť a temnotu,“ píše v jednej zo svojich kníh. Zomrela ako 88-ročná v spánku. Na jednej z posledných fotografií je krásna dáma s ušľachtilým výrazom. Ani náhodou by vám nenapadlo, že od malička nevidí a nepočuje.

.priekopníci
Je to zvláštne, no dodnes nevieme, koľko hluchoslepých ľudí žije na Slovensku. Predtým, ako vznikla v roku 1992 škola v Červenici, boli tieto deti v našej spoločnosti neviditeľné. Skryté doma alebo odložené v ústavoch, kde im nedávali starostlivosť, ktorú potrebujú. Dovtedy existovali zariadenia iba pre hluchých (Prešov) alebo pre slepých (Levoča). Chýbali odborné podklady aj pedagógovia. Prvá riaditeľka školy Janka Šarišská išla na ročný študijný pobyt do slávneho Perkinsovho inštitútu v Bostone, kde pred viac ako sto rokmi študovala aj Helena Kellerová. Americká nadácia Hilton Perkins (založila ju Paris Hiltonová) financovala v 90. rokoch prvé päťročné štúdium na Univerzite Komenského, ktoré pripravilo 27 odborníkov pre prácu s hluchoslepými.
Psychologička Ľubica Kövérová sa pôvodne venovala mentálne postihnutým deťom. Odkedy skončila školu, pracuje vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie. Od roku 1994 desať rokov dochádzala do Červenice, aby sa priekopnícky venovala muzikoterapii, artterapii, neskôr divadelným predstaveniam. Viedla rodinné letné tábory, pre postihnuté deti robila víkendové pobyty, pripravila s nimi divadelné predstavenie. „Začiatky boli ťažké. Usilovala som sa o podobný dynamický prístup, ako pri mentálne postihnutých, no frustrovalo ma, že s hluchoslepými deťmi to nejde tak, ako som si predstavovala,“ spomína Kövérová. „Učila som sa na vlastných chybách, vždy som si žiadala súhlas na videozáznam, ktorý som potom analyzovala. Najprv som nechápala, prečo to nejde. Ponúkla som dieťaťu tamburínku, no ono nereagovalo. Prišla som na to, že som bola netrpezlivá. Tieto deti majú dlhší reakčný čas. Najprv ma museli spoznať dotykom, čuchom, chuťou a hmatom. Až potom sme mohli začať pracovať s nástrojom.“
Kövérová si našla s deťmi vlastný spôsob komunikácie. Znie to možno absurdne, no veľa pritom využívala hudbu. „Ľudia sa ma pýtali, prečo hudbu, keď deti nepočujú. Zrelaxovala som sa a sprostredkovala som im hudbu cez seba, cez dotyky. Dá sa to, mám to overené,“ dodáva psychologička, ktorá postupne svoje aktivity rozšírila z Červenice aj do Zdoby pri Košiciach, kde je od roku 1997 jediné zariadenie pre dospelých postihnutých hluchoslepotou. Volá sa Maják. V spolupráci s medzevským výtvarníkom Helmutom Bistikom pripravila v roku 2008 divadelné predstavenie Majákovo. Spoločne s postihnutými v ňom účinkovali aj študenti sociálnej práce. Predstavenie v kultúrnom dome v Zdobe malo veľký úspech.
Ešte väčší, dokonca medzinárodný ohlas malo divadelné predstavenie Plávajúca princezná. Jedným z ôsmich hluchoslepých umelcov z piatich európskych krajín, ktorí v ňom účinkovali, bol klient domova v Zdobe, 28-ročný Peter Hruška, ako jediný zástupca Slovenska. Napriek tomu, že more nemáme a Peter ho ani nikdy predtým nezažil, hral navigátora. „Aby tento preňho nový pojem pochopil, vysvetľovali sme mu ho priamo na mori na šliapacom bicykli, ktorý predstavoval loď. Noviny znamenali mapu a farebné krátke tyče určovali smer, ktorým sa bude loď na základe informácií od navigátora plaviť. Peter to všetko pochopil v priebehu jedného poobedia,“ objasňuje psychologička Kövérová. Hra mala premiéru v škótskom Glasgowe.

.kam pôjdu?
Medzičasom sa červenická škola, ktorú zriadila evanjelická cirkev, rozšírila. Už to dávno nie je „iba“ špeciálna základná škola pre hluchoslepé deti. Vznikla tu aj špeciálna materská škola pre deti od troch rokov a takisto špeciálna praktická škola pre žiakov starších ako osemnásť rokov, ktorí sa pre svoje vážne postihnutie nemôžu vyučiť v odborných učilištiach. V areáli školy sa v priebehu troch rokov môžu naučiť pripravovať jedlá, druhým odborom je záhradníctvo a tretím sú pomocné stavebné a zámočnícke práce.
Zásadný problém je v tom, že hluchoslepí ľudia vyžadujú osobitnú celoživotnú starostlivosť. Škola v Červenici má za dve dekády svojej existencie približne dvesto absolventov,  no Domov sociálnych služieb v Zdobe, takisto jediný svojho druhu na Slovensku, má kapacitu iba osem klientov. Nebyť iniciatívy Združenia rodičov a priateľov hluchoslepých detí, nevznikol by. Odborníci sa zhodujú, že podobných zariadení  potrebujeme viac.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite