Túto otázku mi položila jedna moja známa a odvtedy nad ňou premýšľam. Nič iné nemieri na podstatu veci tak, ako táto otázka.

Z davov protestujúcich proti Gorile zaznievajú aj hlasy o potrebe (polo)priamej demokracie, ktoré by umožnili väčšiu spoluúčasť občanov na správe vecí verejných. Po dlhšej dobe som kvôli tomu nahliadol do našej Ústavy.

Keď cestujeme tou istou trasou, všímame si na nej iba zmeny. Veci, ktoré sú dlhodobo nezmenené prakticky nevnímame.

Dostatok svetla na hranie, presný počet metrov, či dokonca kubíkov vzduchu na jedno dieťa. Na podobné veci nesmú architekti pri stavbe materských škôl zabudnúť. Kto by potom myslel ešte aj na peknú fasádu?

Vezieme sa z rodinného pohrebu v jeho rýchlom aute. Jeho nová priateľka, Slovenka, pracujúca na vysokom manažérskom poste, sa rozčuľuje: „Akí migranti? Však to sú pestovaní ľudia, v značkových šatách, tie ženy majú dokonale vytrhané obočie, sú vyobliekané, nech mi nikto nehovorí, že sú to chudáci!“. „Aj Židovky šli do dobytčiakov v norkových kožuchoch,“ poviem a žena na chvíľu stíchne. Nie som zvyknutá na také reči, na také rýchle rezanie zatáčok, žalúdok mi pláva na vode, snažím sa pozerať pred seba a nerozčuľovať sa. On, akoby chcel zaobaliť jej reči, povie: „Predsa len to nie je sranda, vpustiť si sem toľkých moslimov.

Môj život nikdy nemal taký pravidelný režim ako teraz. Ako všetci bordelári, u ktorých sa striedajú krátke záchvaty tvorivosti s nekonečnými obdobiami letargickej apatie, nachádzam v tom ohromné uspokojenie. Náš syn je ako hodinky. Všetko chce mať v ten istý čas, presne na minútu a ja si v tom lebedím, akoby som v živote neprahla po ničom inom. Sme ako dvaja autisti. Spokojní, kým sa ryža nedotýka hrášku, kým náš život ide vykolíkovanou trasou s presne načasovanými rituálmi vstávania, mixovania ovocia, preliezok, šmýkačiek, varenia, hrania, poobedňajšieho spánku a kúpania.

Sedíme si v reštaurácii, užívame si perfektnú a nevtieravú obsluhu. Vychutnávame jedlo, ktoré nám chodí na stôl a málokomu z nás pri tom napadne, že ide o vec v podstate veľmi mladú. Reštaurácie totiž vznikli len toť v osemnástom storočí.

Aj seriózny mienkotvorný časopis musí občas písať o tých najdôležitejších veciach. Nemyslím tým politiku.

Posedávala som na lavičke pred múzeom v bývalom Kláštore kartuziánov a prekvapili ma dve veci.

Nepravidelný občasník o veciach, ktoré sa dnešným ľuďom javia ako normálne, hoci nie sú celkom normálne. Začíname Jamesom Lovelockom.