Mesto Mosul na severe Iraku je najväčším mestom pod kontrolou Islamského štátu. Pred istým časom tu žilo asi milión ľudí. Prinášame text neznámeho autora, ktorý píše blog s názvom Mosul Eye a anonymne opisuje, ako vyzerá mesto pod vládou ISIS.

Ako nám mozog pomáha vedieť, kde práve sme? Ako to, že potme trafíme v noci do kúpeľne? Máme v hlave kompas? Ako to súvisí s Kantom? Prečo majú alzheimeroví pacienti problémy s orientáciou?

Nestálo by to za reč, keby reč nestála na doskách schopných uniesť jasot i žiaľ sveta. V divadle možno všetko, aj Všetko naopak, aj Kocúrkovo naopak. To sa práve deje na košickom javisku.

Noc na Azúrovom pobreží. Ležím v posteli a pri otvorených balkónových dverách načúvam moru. Občas – prv než vlna narazí na pláž – nastane úplné ticho. Skraja vyšplechnutie.

V Rusku sa začala diskusia o novej podobe opozície voči Putinovi. Svoj manifest s názvom Otvorené Rusko predstavil Michail Chodorkovskij. Prinášame ďalší príspevok do tejto diskusie – text Vladimíra Pastuchova, ktorý kritizuje liberálnu opozíciu za to, že jej chýba program.

Ôsmeho septembra bola otvorená rekonštruovaná Galéria Danubiana (odvtedy má oficiálny názov Danubiana Meulensteen Art Museum), a 19. septembra sa prvýkrát pre verejnosť otvorila bratislavská Kunsthalle. Juraj Kušnierik píše o Kunsthalle, Andrej Bán o Danubiane.

Každý vodič sníva o ceste, na ktorej nemusí kontrolovať tachometer. Zatiaľ čo niektorí na ňu nečakajú a ručičku nesledujú nikdy, pre ostatných je tu istá nádej. Na svete ešte aj dnes nájdeme niekoľko miest, kde obmedzenia neplatia. A u protinožcov sa dokonca množia.

Referendum nie je zlo. Ale už tvorcovia prvých ústav považovali vôľu väčšiny za takú zradnú, že do textov pridávali brzdy a protiváhy. Potrebuje brzdy aj iniciatíva Aliancie za rodinu?

Pokiaľ nepotrebujete, aby vás po kúpaní štípala koža od soli, tak potom má Lago di Garda všetko ostatné z poriadnej letnej dovolenky. Človek sa cíti ako pri mori, ale nie je pri mori, lež pri obrovitánskom jazere pod Alpami. Jazero je koldokola obsypané staručkými mestečkami a záhradami a naokolo sa pomaly, ale isto dvíhajú veľhory. Chvíľku mi trvalo, kým som mamu a sestru presvedčila, že pôjdeme tento rok sem, a nie klasicky k moru do Chorvátska. „Ale veď tam nie je more!” vraveli obe vodné stvorenia (mama dokonca vyhlásila že by chcela byť človek obojživelník...).

Pri zmienke o smrti nikomu nie je do smiechu. Ale niekedy aj ona dáva dobré pointy. Tu sú dve historické momentky, odľahlé, nesúvisiace, ale v mojej hlave si sadli vedľa seba. Prvá: rok 1953, Rusko. Stalin už stihol povraždiť celú ruskú inteligenciu a v krajine vládne strach, lebo stačí málo a na rade budete aj vy. Vracia sa neskoro v noci domov, zatvorí sa ako obvykle vo svojich komnatách a ako obyčajne, nechce sa nechať rušiť. Pri pokuse ísť na WC ho raní mŕtvica.