„Čo bolo ukradnuté, to sa má vrátiť,“ znie jedno české porekadlo. A náš prvý prezident Tomáš Garrigue Masaryk mal ešte jedno: „Nebáť sa a nekradnúť.“ Zdanlivo to vyzerá, že ľudia, ktorí v Česku presadzujú cirkevné reštitúcie, sa držia oboch. Vrátenie majetku cirkvám napráva jednu z posledných krívd komunistického režimu a vláda Občianskych demokratov s TOP 09 by si zaslúžila, aby za to bola ocenená. Najmä preto, že dokázala ísť proti názoru vyše dvoch tretín občanov a mnohých svojich voličov.

Andrej Šeban hral na dvoch posledných albumoch Deža Ursinyho – Ten istý tanec a Príbeh. Dežo mal podľa neho už pred príchodom do štúdia jasnú predstavu o albume.

Mal to byť protestný koncert ako každý iný. Dievčatá zo skupiny Pussy Riot, oblečené vo farebných šatách s kuklami na hlave, vnikli do moskovského chrámu Krista Spasiteľa, kde vykrikovali protiputinovské heslá.

Vedel som, že to raz príde, akurát som nevedel, kedy a ako sa k veci postavím. A je to tu. Mám dodať do .týždňa pravidelnú glosu a nič mi nenapadá. Sľúbil som spoluprácu žilinskému večerníku, dlho som už nič nezavesil pod svoj blog, mám dohodu aj s Jakubom Kratochvílom na blog .týždňa a tak ďalej. Boli časy, keď som mal doma pripravených hneď niekoľko textov a permanentne som štval Petra Zajaca alebo Jana Štrassera, keď som namiesto jedného textu posielal hneď tri. A zrazu nič.

Le Corbusier bol pre architektúru tým, čím bol Pol Pot pre spoločenské reformy. A v istom zmysle mal pre to menej ospravedlnení ako Pol Pot, pretože na rozdiel od hrozného Kambodžana bol obdarený veľkým, ba geniálnym talentom.

Mal som tú česť, že sme sa s Dežom Ursinym párkrát stretli aj osobne. Nikdy sme sa nezhovárali, vždy sme sa len videli (teda ja jeho) a pozdravili (vždy akosi placho). Napríklad na koncerte v Prahe, či v Dome zvuku na Kolibe, v deň, keď donahrával Príbeh a ja som náhodou nahrával hneď po ňom. Pre zvukára Juraja Solana, ktorý robí taký mäkký zvuk ako stvorený do Ursinyho hudby, to musel byť riadny skok...

Pred vyše piatimi tisícročiami žil v dnešnom severnom Taliansku, v údolí menom Val Venosta, územčistý šľachovitý chlapík, ktorému ťahalo na päťdesiatku. Jedného májového dňa sa vybral, nevedno presne prečo a kam, naprieč Alpami.

Ak by som si mal vybrať slovenskú osobnosť 20.storočia, nebol by to ani Štefánik, ani Hlinka, ale Vladimír Jukl. To, že bol menej známy, je jedna z jeho kľúčových kvalít.

Rozhnevaní vtáci dobýjajú svet. Ak by šlo o spontánne antifeministické macho hnutie zarastených alfa samcov, dalo by sa to pochopiť, lenže nejde. Rozhnevaní vtáci, Angry Birds, sú iba extrémne otravnou casual videohrou, ktorá sa vymkla spod kontroly a stáva sa neprehliadnuteľným popkultúrnym fenoménom. Alebo radšej komoditou, vecou na predaj, to bude azda presnejšie, fenomén by predsa len mal znamenať čosi iné.

Minulý večer som mal v mojom televíznom programe ako hosťa Emre Öktema, ktorý je profesorom medzinárodného práva, a rozprávali sme sa o náboženskej slobode.