Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hrozivý vplyv Le Corbusiera

.theodore Dalrymple .časopis .klub

Le Corbusier bol pre architektúru tým, čím bol Pol Pot pre spoločenské reformy. A v istom zmysle mal pre to menej ospravedlnení ako Pol Pot, pretože na rozdiel od hrozného Kambodžana bol obdarený veľkým, ba geniálnym talentom.

Nanešťastie svoj dar zasvätil deštruktívnym cieľom, a nie je náhoda, že ochotne slúžil Stalinovi aj vláde z Vichy. Tak ako Pol Pot, aj on chcel začať od Roku nula – predo mnou nič, po mne všetko. Jeho pravouhlé vežiaky zo surového betónu, ktorými bol posadnutý, už svojou prítomnosťou zrušili stáročia architektúry. Sotva sa nájde v Británii (ak máme za príklad vziať len jednu krajinu) jedno mesto, ktorého kompozíciu nezničili architekti a plánovači inšpirovaní jeho ideami.
Texty o Le Corbusierovi sa často začínajú ospevovaním jeho významu v tomto duchu: „Bol najvýznamnejším architektom dvadsiateho storočia.“ Priateľ i nepriateľ by s týmto súdom nepochybne súhlasil, no Le Corbusierov význam je, samozrejme, morálne i esteticky nejednoznačný. Veď aj Lenin patril k najvýznamnejším politikom dvadsiateho storočia, no iba vzhľadom na to, ako ovplyvnil dejiny, nie vďaka svojim zásluhám. A takisto aj Le Corbusier.

.úchvatné? Obludné!
Tak ako Lenin bol uctievaný dávno po tom, ako mala byť jeho obludnosť všetkým jasná, aj Le Corbusier stále požíva úctu. Zbožňovanie akoby sa dokonca stupňovalo. Nicholas Fox Weber nedávno publikoval jeho vyčerpávajúci a celkovo pochvalný životopis, Phaidon vydal obrovskú drahú knihu s láskou venovanú Le Corbusierovmu dielu. V Londýne aj v Rotterdame bežala hagiografická výstava. V Londýne sa príznačne konala v škaredom komplexe budov zo šesťdesiatych rokov, ktorý sa nazýva Barbican, kde má betónový brutalizmus zrejme za úlohu ovaliť po hlave, ponížiť a zmiasť každého človeka, ktorý sa v ňom nešťastnou náhodou ocitne a hľadá si tam cestu. Barbican neprojektoval Le Corbusier, ale rozhodne je inšpirovaný jeho typickým štýlom architektúry bez duše.
Na tejto výstave som sa zarozprával s dvoma elegantnými dámami, aké často trávia popoludnia na výstavách. „Úchvatné, čo poviete?“ obrátila sa ku mne jedna, a ja som odpovedal: „Obludné.“ Obe naširoko roztvorili oči, akoby som poprel v Mekke existenciu Alaha. Ak Le Corbusiera uctieva väčšina architektov, kto sme my laici, úbohé ľudské pozadie jeho budov, tí, ktorí netušia nič o problémoch stavbárskej profesie, aby sme ho kritizovali? Trochu som sa rozbehol, prehovoril som o hrôzach obľúbeného materiálu, s ktorým Le Corbusier pracoval, teda  železobetónu, ktorý nedokáže so cťou starnúť, ale drobí sa, tvoria sa na ňom fľaky, a vôbec, sa rozkladá. Jediná jeho budova alebo budova inšpirovaná jeho dielom môže zničiť harmóniu celého mesta, tvrdil som. Corbusierovská budova nie je kompatibilná s ničím okrem seba.
Dve dámy spomenuli, že bývajú v tej časti mesta, ktorá pochádza prevažne z osemnásteho storočia. Atmosféru a podobu tejto štvrte totálne zničili dva masívne betónové vežiaky. Vežiaky im dennodenne predhadzujú na oči skutočnosť, že sú voči tejto situácii bezmocné, a dámy to rozľútosťuje aj hnevá. „Kto podľa vás tie vežiaky inšpiroval?“ spýtal som sa ich. „Chápem, čo máte na mysli,“ odvetila jedna z nich, akoby bolo náročné, ba nebezpečné uzrieť túto súvislosť.
Nasmeroval som dámy do tej časti výstavného priestoru, ktorá bola venovaná plánu Voisin. Podľa tohto plánu chcel Le Corbusier veľkú časť Paríža nahradiť budovami približne rovnakého typu, ako sú tie, ktoré špatia predmestia Novosibirska a každého sovietskeho mesta (nehovoriac už o Paríži a jeho odcudzených štvrtiach banlieu). Ak by sa bol tento plán realizoval, bol by zmenil, ovládol a podľa mojej mienky zničil výzor mesta. Na výstave premietli film z dvadsiatych rokov, kde stál Le Corbusier pred mapou centra Paríža a veľkú časť z nej prečmáral hrubou čiernou ceruzkou s nadšením „bombardéra“ Harrisa, ktorý plánoval počas druhej svetovej vojny zničenie nemeckého mesta.
Le Corbusier tento typ deštruktívneho správania považoval za prejav smelej predstavivosti, ktorá podľa neho kontrastovala s konvenčnosťou a plachosťou súčasníkov, teda tých, čo pred ním nepadali na kolená. O duchu deštrukcie, ktorý v Európe stále žije, veľa vypovedá to, že takýto film sa pri premietnutí nestretne s hrôzou ani odporom, ba ani len smiechom, iba s obdivom.

.zlovestný vták
Le Corbusier sa narodil ako Charles-Édouard Jeanneret  v roku 1887, v malom frankošvajčiarskom meste La Chaux-de-Fonds, kde bol jeho otec hodinárskym rytcom a jeho matka hudobníčkou. Otec chcel, aby syn kráčal v jeho šľapajach, no Le Corbusier už ako dospievajúci prejavil až fenomenálne umelecké schopnosti, začal navštevoval miestnu výtvarnú školu, a potom sa niekoľko rokov túlal po Európe, esteticky sa samovzdelával. Jeho mimoriadne schopnosti sa prejavili vo vynikajúcom podaní raných (a konvenčných) kresieb a akvarelov. Vyrábal aj veľmi elegantný nábytok, kým sa nenakazil intelektuálnym a umeleckým revolucionárstvom.
Le Corbusier prijal svoj pseudonym v dvadsiatych rokoch, čiastočne ho odvodil od mena svojho dávneho predka, Lecorbésiera. No bez krstného mena to znie skôr ako názov prírodného živlu, než označenie ľudskej bytosti. Evokuje francúzske sloveso courber, ohýbať a, samozrejme, Le Corbusier ohýbal mestá a podriaďoval ich svojej vôli. Evokuje to aj podstatné meno le corbeau, vrana či havran, čo nie je konvenčne krásny vták, ani perím, ani hlasom, no je prostý, neozdobný, a teda je v prenesenom slova zmysle úprimný, bez pretvárky, taký, ako bola podľa Le Corbusierových vyhlásení aj jeho architektúra. Vo francúzštine má slovo le corbeau ešte jeden význam – zlovestný vták. Azda práve tu sa skrýva architektov kanadský žartík na účet sveta. Jeho príchod neveštil pre európske či iné mestá nič dobré.

.tri poľahčujúce okolnosti
Le Corbusierov vplyv vychádza z jeho textov rovnako, ba azda aj väčšmi než z toho, čo vybudoval. Písal nespojito, bez očividnej logickej štruktúry, aforisticky a často sa uchyľoval ku slovesu „musieť“, akoby žiadna cítiaca bytosť s IQ nad päťdesiat nemohla s jeho slovami polemizovať. Jeho texty často sprevádzajú aj kresby a fotografie, ale občas sú v takom nejasnom spojení s textom a slovom, že čitateľ už pochybuje o vlastnom úsudku a pochopení – je nútený veriť, že číta knihu od človeka, ktorý sa pohybuje na celkom inej, vyššej intelektovej úrovni. Architektúra sa stáva svätyňou, do ktorej nesmú masy vstúpiť.
André Wogenescky z Le Corbusierovej nadácie v úvode k antológii Le Corbusierových textov tvrdí, že slová jeho pána sa nedajú hodnotiť normálnymi štandardmi: „Nemôžeme jeho knihy prosto chápať, musíme sa im vzdať, rezonovať s nimi v akustickom zmysle, s ich vibráciami, s prílivom a odlivom jeho uvažovania.“ Táto pasáž človeku pripomenie niečo, čo o Rusku povedal básnik Ťutčev: Človek v Rusko musí veriť, lebo nik ho nedokáže mysľou poňať. Wogenscky takto mysticky pristupuje k Le Corbusierovi a v skutočnosti sa len skláňa pred mimoriadne pomstychtivým božstvom, konkrétne pred železobetónom, Le Corbusierovým obľúbeným materiálom.
Le Corbusier tento elitársky postoj úspešne komunikoval svojim nasledovníkom, apologétom a hierofantom. Tu je napríklad úryvok z knihy, ktorú o ňom napísal architekt Stephen Gardiner:
„Le Corbusier zostáva pre mnohých ľudí neuchopiteľný. Hlavným dôvodom je zrejme obrovský rozsah jeho architektúry, pretože to znamená, že také umenie sa ťažko chápe... A hoci jeho budovy sú veľké, mestá sú ešte väčšie, a my máme pred sebou nekonečne zložitý gobelín pretkaný najrôznejšími vláknami, ktoré doň vstupujú zo všetkých možných smerov. Spočiatku človek nevidí jasný obraz ani tam, kde je v skutočnosti poriadok, tvar a kontinuita – vidíme len mišmaš. A práve v tejto chvíli človek môže urobiť ten objav: že vzor sa nedá sledovať, pretože chýba kľúčový prvok tejto mozaiky... ten prvok v dvadsiatom storočí dodal Le Corbusier.“
Stalo sa už niekedy, že by niekto uprel pohľad napríklad na Grand Canal v Benátkach a pomyslel si: „Čo by som asi tak potreboval, aby som toto pochopil? Kde je ten chýbajúci kúsok mozaiky, ktorý mi môže dodať iba architekt, a ja potom porozumiem?“ Gardiner je pravým Le Corbusierovým učeníkom, pretože túži intelektualizovať bez intelektuálnej námahy, nie je schopný elementárneho rozlišovania a používa také nejednoznačné slová, že sa proti nemu nedá úspešne argumentovať.
Le Corbusierovi treba uznať, že s jeho hrozným životným dielom sa spájajú tri poľahčujúce okolnosti. Dospieval v ére, keď nové priemyselné materiály a metódy zrazu umožnili vznik architektúry, čo sa radikálne líšila od tej dovtedajšej. Zničenie severu Francúzska počas prvej svetovej vojny aj sociálne pomery vo všeobecnosti vyžadovali rýchle a rozsiahle prebudovanie, a ten problém nedokázal nik iný uspokojivo vyriešiť. Okrem toho vyrástol v čase, keď bol buržoázny domáci gýč – ťažký,  pozlátený, prezdobený čalúnený nábytok, všade samé nezmyselné ozdôbky – taký prehnaný, že extrémny odpor voči nemu v podobe vojensky prísnej obnaženosti a prostoty sa dal pochopiť, aj keď sa nemusel nutne vyhlasovať za chvályhodný (diametrálny protiklad škaredosti sa častejšie stáva skôr inou škaredosťou, než protijedom proti nej).

.ulica musí zmiznúť
Le Corbusierov jazyk však odhaľuje jeho znepokojivo totalitné myslenie. Napríklad pravdepodobne vo svojej najvplyvnejšej knihe K novej architektúre z roku 1924 (už titul naznačuje, akoby bol svet čakal len naňho), Le Corbusier poeticky píše:
„Musíme vytvoriť duševné nastavenie k masovej výrobe.
Duševné nastavenie k masovej výrobe domov.
Duševné nastavenie k bývaniu v masovo vyrobených domoch.
Duševné nastavenie k navrhovaniu masovo vyrábaných domov.“
Kto? Kto to musí urobiť? Kto je ten zodpovedný za vytvorenie takéhoto, medziiným aj rozhodne univerzálneho duševného nastavenia? Možná je len jediná odpoveď: Le Corbusier a jeho učeníci (ktorých sa, žiaľ, vyrojilo až priveľa). Všetci ostatní majú „oči, ktoré nevidia“, ako to ešte tolerantne vyjadril.
A tu sú ďalšie jeho imperatívy:
„Musíme sa postarať o vytvorenie štandardov, aby sme mohli riešiť problém dokonalosti.
Človek musí byť vystavaný na základe harmónie, v dokonalej zhode s prírodou a pravdepodobne aj s vesmírom.
Musíme nájsť a uplatniť nové metódy, jasné metódy, ktoré nám pomôžu uskutočniť užitočné plány pre domy, ktoré sa ľahko podrobia štandardizácii, industrializácii, taylorizácii.
Plán musí byť vládcom... Ulica musí zmiznúť.
A potom toto ubezpečenie: „Murivo stratí právo na existenciu.“
Le Corbusier chcel, aby bola architektúra na celom svete rovnaká, pretože veril, že existuje „správny“ spôsob stavania a že ho pozná iba on sám. Program Medzinárodného kongresu pre modernú architektúru, ktorého hybnou silou bol Le Corbusier, uvádza: „Reformy sa rovnako rozšíria na  všetky mestá, vidiecke oblasti, do zámoria.“ Niet výnimiek. „Oslo, Moskva, Berlín, Paríž, Alžír, Port Said, Rio alebo Buenos Aires, všade je rovnaké riešenie,“ tvrdil Le Corbusier, „pretože to riešenie je odpoveďou na rovnaké potreby.“
Le Corbusierove imperatívy presahujú stavanie a plánovanie miest, pretože Le Corbusier bol totalitný filozof, ktorého názory na architektúru sa minimálne sčasti odvíjali z vlastného presvedčenia o tom, že je na všetko kompetentný:
„Musíme vytvoriť farmy, nástroje ,stroje a domy, ktoré povedú k čistému, zdravému a usporiadanému životu. Musíme zorganizovať dedinu, aby plnila rolu centra, ktoré bude reagovať na potreby farmy a distribuovať jej produkty. Musíme zahubiť staré, hrabivé a nemilosrdné peniaze, a vytvoriť nové, poctivé peniaze, ktoré budú nástrojom na naplnenie celkom normálnej, úplne prirodzenej funkcie.“

.totalitný filozof, nie architekt
Pred Le Corbusierovými návodmi sa nedá uniknúť. „Jedinou možnou cestou je cesta entuziazmu... mobilizácia entuziazmu, toho elektrického zdroja ľudskej továrne.“ Vo svojej knihe Žiariace mesto má obrázok davu na benátskom Námestí svätého Marka a pod ním tento text: „Svet sa postupne posúva k svojmu predurčenému cieľu. V Moskve, v Ríme, v Berlíne, v USA sa obrovské davy zhromažďujú okolo silnej idey.“ A tou ideou bol zjavne absolútny vodca alebo štát.
Tieto slová boli napísané v roku 1935, v nešťastnom období politického myslenia, ktoré panovalo v Moskve, v Ríme i v Berlíne, a človek by dúfal, že ich Le Corbusier neskôr odvolá. Ale v roku 1964 táto kniha opäť vyšla v angličtine a Le Corbusier z nej nič nevypustil, ba napísal ešte toto: „Už vám niekedy zišlo na um, vám odporcom, že tieto plány sú plné absolútnej a nezaujatej vášne muža, ktorý celý život strávil záujmom o „blížneho“, ktorý sa bratsky angažoval? A z tohto dôvodu bol tým väčšmi v práve, čím väčšmi rozrušoval usporiadanie či plány iných.“
Medzi týmito bratskými plánmi boli aj plány na zničenie celých miest vrátane Štokholmu. (Plánoval zničiť aj Paríž, Moskvu, Alžír, Barcelonu, Rio de Janeiro, Montevideo, Buenos Aires, Antverpy či Genevu.) V Žiariacom meste publikoval Le Corbusier fotografiu Štokholmu z leteckého pohľadu, je na nej prekrásny pestrý zhluk budov, ktorý on považoval za „desivý chaos a smutnú monotónnosť“. Sníval o „očistení“ mesta, o „pokojnej a mocnej architektúre“, teda o tej údajne pravdivej architektúre, ktorú prináša oceľ, sklo a železobetón, o svojej architektúre a pokoji, ktorý sa podľa neho s ňou spájal. Le Corbusier sa k zničeniu Štokholmu nedostal, ale architekti inšpirovaní jeho doktrínami sa v tomto smere činili až príliš.  Ako nám prorocky oznamuje text na obálke Žiariaceho mesta  z roku 1964, kniha je „návodom na prítomnosť i na budúcnosť... klasickým dielom o architektúre a meste.“

.trpel Aspergerovým syndrómom?
Le Corbusierovo myslenie a písanie charakterizuje terminálna neľudskosť, aká sa dá takmer nazvať „antiľudskosťou“, a to aj napriek jeho vyhlasovaniu bratstva so všetkými ľuďmi. Táto neľudskosť sa prejavuje viacerými spôsobmi, napríklad tisíckami vzdušných alebo architektonických fotografií, na ktorých sa zriedka objaví človek, a aj vtedy len ako vzdialený mravček, ktorý nešťastne ničí inak nepoškvrnený platónsky vzhľad mesta. Vďaka výškovým budovám, tvrdí Le Corbusier, budú až 95 percent mesta tvoriť parky –a potom ukáže fotografiu lesoparku bez jediného človiečika. Ľudia budú zrejme tam, kde majú byť, zídu z očí, zídu z mysle (aspoň z mysle architekta), budú vo svojich strojoch na bývanie (takto šarmantne nazýval domy), budú sedieť na strojoch na sedenie (tak definoval stoličky).
Táto antiľudskosť vysvetľuje Le Corbusierovu často vyjadrovanú nenávisť k uliciam a lásku k cestám. Cesty preňho boli pôsobivé tepny, po ktorých sa dá uháňať najvyššou možnou rýchlosťou (bol posadnutý rýchlymi autami a lietadlami), ktoré majú teda definovaný cieľ a nepodnecujú nijaké neusporiadané interakcie medzi ľuďmi. Ulica je podľa neho nepredvídateľná, nevypočítateľná a hlboko spoločenská. Le Corbusier chcel byť pre mesto tým, čím je pre syr pasterizácia.
Keď si človek spomenie na to, čo Le Corbusier povedal o železobetóne – „môj spoľahlivý, priateľský betón“ –, musí uvažovať, či náhodou netrpel istým stupňom Aspergerovho syndrómu, ktorý spôsobuje, že postihnutý vie, že ľudia rozprávajú, chodia, spia a jedia, ale netuší, že sa im niečo deje v hlavách, a čo by to asi tak mohlo byť, v dôsledku čoho sa k nim správa ako k veciam. Okrem toho, ľudia postihnutí Aspergerovým syndrómom sú často posadnutí obyčajným predmetom či hmotou – napríklad železobetónom.
Le Corbusierova nenávisť k človeku, samozrejme, presahovala slová. Vo svojom slávnom obytnom bloku v Marseilles menom Unité d’Habitation, mal niečo, čo nazýval „strešná záhrada“. Je to betónová plocha, z ktorej trčia betónové abstraktné tvary a múry. Le Corbusier odvtedy nechcel budovať iné strechy a vášnivo odsudzoval všetky ostatné „primitívne“ typy striech. Človek by dúfal, že Le Corbusierovo označovanie tejto betónovej pustatiny za záhradu sa stretne s výsmechom, ale kdeže! Jej fotografie sa uvádzajú ako dôkaz Le Corbusierovho vynaliezavého génia.
Jediné mesto, ktoré Le Corbusier postavil, Chandigarh v Indii, je tiež monumentom jeho chmúrnej vízie. Na londýnskej výstave sa jeho obrázky premietali v sprievode krásnej klasickej indickej hudby, akoby existovalo záhadné spojenie medzi jemnou indickou civilizáciou a škaredými betónovými blokmi. Le Corbusierovu ohromujúcu neschopnosť – prirodzený výplod jeho neflexibilnej arogancie – nechtiac odhalili obrázky veľkého betónového štvorca, ktorý umiestnil do Chandigarhu, plochy bez kúska tieňa. Akoby chcel, aby slnko upražilo ľudský hmyz, ktorý sa odváži poškvrniť dokonalú geometriu jeho plôch nepravidelnosťou.
Jeho antiľudkosť sa jasne prejavuje aj v jeho postoji k minulosti. Opakovane hovorí o minulosti ako o tyranii, pred ktorou je nutné utiecť, akoby až do jeho príchodu nikto nič neobjavil a nevedel. Nenaznačuje, že minulosť nám zanechala problémy, ktoré sa musíme pokúsiť prekonať. Nie, on tvrdí, že celá minulosť, až na zriedkavé výnimky, je hrozná chyba, treba ju zničiť a potom na ňu zabudnúť. Jeho odpor k súčasníkom, okrem tých, ktorí ho bezvýhradne prijali, je totálny – ale už prechádzka po parížskom predmestí Vincennes mohla jeho alebo hocikoho iného presvedčiť, že až do prvej svetovej vojny síce boli architekti schopní stavať inak, ale harmonicky so svojimi predchodcami. Títo architekti však neboli šialení egoisti odhodlaní neprestajne predhadzovať svoje meno verejnosti, boli to ľudia spokojní s tým, že pridávajú svoju trošku k civilizácii. Le Corbusier ani na okamih nedebatoval o tom, ako sa dá harmonizovať to nové s tým, čo už existuje.
Napríklad gotickú architektúru odsúdil takto:
„Gotická architektúra sa nezakladá na guliach, kužeľoch a valcoch... a z toho dôvodu katedrála nie je veľmi krásna... Katedrála nás zaujíma ako dômyselné riešenie zložitého problému, ale postuláty tohto problému boli chybne stanovené, pretože nevychádzajú zo vznešených primárnych tvarov.“

Aha, takže už vieme, prečo sa ľuďom páčia katedrály v Chartres a v Rheims! Lebo katedrály riešia zle formulované problémy! Le Corbusier mi pripomína otca jedného môjho kamaráta, Rusa, ktorý bol najväčším sovietskym odborníkom na okenné sklo. Pri svojej prvej návšteve Londýna pozrel na modernistický blok corbusierovského typu, ktorý zničil námestie z osemnásteho storočia, uvidel sklo a poznamenal k nemu: „Toto je zaujímavé riešenie problému.“
Najúprimnejší, pretože nevedomý hold Le Corbusierovi vzdávajú autori graffiti. Ak zvážite výskyt ich diel, čoskoro zistíte, že tam, kde sa dobrá architektúra nachádza neďaleko od tej corbusierovskej, väčšinou pošpatia iba corbusierovské plochy a budovy. Akoby aj títo nevzdelanci zo slumov inštinktívne pochopili to, čo sa boja pochopiť mnohí architekti: že Le Corbusier bol nepriateľom ľudstva.
Le Corbusier nepatrí ani tak k dejinám architektúry, ako k dejinám totalít, k duchovnej, intelektuálnej a morálnej zvrhlosti medzivojnových rokov v Európe. Očividne v tom nebol sám, bol tvorcom aj symptómom ducha doby. Jeho plány Štokholmu boli, koniec koncov, len reakciou na oficiálnu švédsku snahu obnoviť staré mesto, a tak bola takáto deštrukcia na programe dňa. Je znakom pretrvávajúcej sily totalitného pokušenia, ako ho nazval francúzsky filozof Jean-Francois Revel, že Le Corbusier sa v školách pre architektov aj inde stále skôr uctieva než odsudzuje.

Autor je lekár, redaktor a prednášateľ na Manhattan Institute.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite