Skupina Živé kvety, známa doteraz skôr pesničkami o láske a rozchodoch, prípadne protest songami proti vražde Daniela Tupého či podporou popálenej Natálky vstúpila do predvolebnej kampane hymnou SaS. Neveríte? Neverte!

Facebook je miesto, kde to žije. Riešia sa tam otázky budúcnosti ľudstva, koľko generácií ešte musí vymrieť, aby ľudia zmúdreli a prestali voliť Fica a tiež tam koluje neanonymný prieskum volebných preferencií.



Neprejde pomaly týždeň, aby sa u nás neobjavil nárek nad tým, ako napäté slovensko-maďarské vzťahy traumatizujú celú EÚ, a tak kazia spoločnú európsku pohodu.

Žijeme v dobe, kedy je každá výstrednosť oslavovaná ako „inakosť“. Rôzne zadefinované menšiny so svojou inakosťou okázalo konfrontujú ostatných a nezriedka si na základe nej nárokujú zvláštne práva. V minulosti to však menšiny robili inak.

Rektora UK Františka Gahéra sme sa opýtali, či sa vedenie UK mieni vyjadriť k posudku profesora Petra Labaša v kauze Hedvigy Malinovej, ktorý bol napísaný v mene Lekárskej fakulty UK. Uverejňujeme plné znenie rektorovej odpovede.

V jednom z troch našich vojenských výcvikových priestorov, na Lešti, býva necelých sto obyvateľov. Podliehajú zvláštnemu režimu. V čase vojenských cvičení čelia zvýšenému hluku a návštevy k nim môžu prísť iba s povolením ministerstva obrany. Ako sa žije v  susedstve s armádou?

Mladý Panamčan sa predo mnou rozhovoril o dvoch týždňoch, ktoré strávil v Havane. Do detailu. O rodine, ktorá ho nadšene privítala, aj o prekvapení z prímorského mesta, kde takmer nie sú lode. Pripomenulo mi to dojmy mnohých ďalších, ktorí na Ostrov prídu prvýkrát a sú plní nadšenia a šťastia. Najúžasnejšie, čo mi ten Panamčan povedal, bolo, že vďaka Kube dokázal žiť bez internetu. Pätnásť dní neposlal nikomu email, nečítal tweety, ani nekontroloval lajky na facebooku. Pri návrate sa cítil akoby sa vracal z rehabilitačnej kliniky.

Sú ľudia, ktorých je radosť počúvať. Po rokoch som si opäť s veľkou radosťou vypočul rozhovor z roku 1992 s významnou osobnosťou ruskej kultúry, filológom a umenovedcom Dmitrijom Lichačovom. Témou rozhovoru bol on sám, jeho život, pohľad na svet, na ľudí a všetko, čoho sa človek dotýka, čo doňho vstupuje a čo s tým môže urobiť, aby zostal človekom, aby bol viac ako človek v bežnom chápaní tohto slova. Lichačov žil v 20. storočí. Doslova (1906 – 1999). Bol svedkom dvoch revolúcií, troch vojen, prežil štyri roky v lágri, čistky konca 30. rokov aj leningradskú blokádu, stal sa akademikom, najuznávanejším odborníkom na staroruskú kultúru, získal množstvo ocenení.

Pochádza zo šestnástich súrodencov a sama je matkou osemnástich detí. Žije v Barcelone a jej rodina je jednou z najväčších na svete. Hovoríme s Rosou Pich-Aguliera Roca a jej manželom Chosem.

Pred časom obehla svet fotografia skupiny žien v hidžábe (tradičná islamská pokrývka vlasov, uší, šije, krku, ramien a poprsia), ako v tieni newyorských mrakodrapov demonštrujú s transparentom „Do pekla s demokraciou!“. Užívali si jedno zo základných práv západnej demokracie – slobodu slova. Siahnuť na ňu by malo byť v našom civilizačnom kontexte tabu. Keby sme však žili napríklad na území Islamského štátu, slobodným rozprávaním a písaním by sme riskovali život, v Rusku basu.