Nie som vyznávačkou všakovakých trailerov či teaserov, lebo tie ukážky sú zväčša spravené nešťastne. Na rôzne spôsoby: skresľujú, zavádzajú, alebo priamo klamú, opŕchnutých kohútov prezentujú ako pávov, oberajú divákov o časť budúceho zážitku, navyše často prezrádzajú, čo prezradiť nemajú. Plagátové slogany na tom bývajú o niečo lepšie, sú kratučké, ich výpovedná hodnota nebýva pre publikum až taká nebezpečná.

Fínsky dokument Punk syndrome je geniálny film. Je z rodu tých, ktoré by ste si v živote ani pri tej najväčšej fantázii nedokázali (a netrúfli) vymyslieť, a predsa je to všetko holá realita. Film je o kultovej fínskej punkovej  kapele Pertti Kurikka's name day, v ktorej každý zo štyroch členov žije s vážnym psychickým postihnutím. S Downovým syndrómom či s ťažkou formou autizmu. 

Mal či nemal slovenský prezident Andrej Kiska zveriť svoj pokazený bedrový kĺb českým chirurgom? Toť otázka ako zo Shakespearovej tragédie. Isteže, je plne legitímna, no nesmie prekryť iné, takpovediac vitálne problémy nášho zdravotníctva. Lebo tie ohrozujú nás všetkých.

Atómy sa skladajú z elektrónov a jadra, atómové jadrá sa skladajú z nukleónov (protónov a neutrónov), nukleóny sa skladajú z kvarkov. Ako presne sa z tých kvarkov skladajú? To nevieme. Dokonca nevieme ani len to, koľko tam tých kvarkov vlastne je.

Existuje mnoho druhov prípravy jedla. Môžeme ho spariť, restovať, grilovať, dusiť, vyprážať, konfitovať, pripraviť metódou sous-vide a tak ďalej, no len jedna jediná z nich všetkých je určená pre tých najväčších lenivcov všetkých čias. Pochádza z Peru a volá sa ceviche (čítame seviš).

Vo vojenskom priestore Sahara na Záhorí dobrovoľníci pred piatimi rokmi zrekonštruovali bitku slovenských povstalcov s nemeckými vojakmi pri Krupine v októbri 1944.

Časy sa menia. Tí, čo včera vyťahovali pri chôdzi z vrecka hrebeň, dnes vyťahujú mobil, aby sa prečesali na sociálnej sieti. Výsledok je ako tie vlnky na ofine na starých fotografiách. Dojemný.  Smutný. Najmodernejšie veci najrýchlejšie starnú. Keď som v múzeu kozmonautiky vo Washingtone uvidela Gagarinov skafander, až som zaplakala. 

Leida je Iránka, ktorú sme stretli medzi dobrovoľníkmi, čo pomáhajú utečencom na stanici v Szegede.

Videnie hrá v našom vnímaní takmer vždy prvé husle. Tie niekedy znejú tak očarujúco, že prehlušia všetko ostatné a my stratíme zo zreteľa to, čo vidieť nemožno. Neviditeľnému prestaneme venovať pozornosť.

Tie boli najviac! Niekto o desať rokov starší by mohol napísať, že osemdesiatky, a mladší tie roky potom, akože je to čisto subjektívna záležitosť spojená s junáctvom, zapálenými lýtkami a prvými besiedkami do nemoty, lenže takto teraz nehráme.