objektivity sa totiž žiada, keď sú v hre deväťdesiatky, vedľa šesťdesiatok druhá najlepšia dekáda ever. A žiadne, že kto nezažil, neuverí, fakty treba na stôl vyložiť. Hudba, čo sa vrútila do mainstreamu skrz prestrelenú hlavu Kurta Cobaina, filmy, knižky, móda, pocit slobody na samej hranici anarchie, nikto nevie, čo presne sa môže a čo sa nemôže, a tak sa skúša a rodia sa výnimočné veci.
V roku 1989 už som bol dva roky metalistom. Poctivým, ako len pätnásťročný šuhaj môže byť, žiadny pozér, naopak, v rifľovej bunde vyzdobenej nášivkami z Hanky Panky, ocvočkovaný reprezentant problémovej učňovskej mládeže. Na základke to ešte nebolo ono, človek sa aj hanbil nezmutovaným hlasom pýtať pivo, ale na učňovke, v tlupe podobne vymódených sopliakov to bolo iné. Bože, ako len nám liezli na nervy tí depešácki gymnazisti!
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.